Príď na kafé, a pozrieme si vesmír

Včera v 21:54 | Háčko
Prajem si, aby som dokázala denne prechádzať medzi ľuďmi bez povšimnutia. Bez toho, aby si ma niekto zapamätal. Aspoň na nejaký čas. Aby som dokázala byť niekde nejaký čas bez toho, aby si ma pamätali, aby, keby ma zase raz stretli, nevedeli, kto som, a či ma videli. Neviem, čím tak kričím, čím som taká výrazná, proste som. Prajem si túto vlastnosť nemať. Lezie mi pekelne na nervy. Tie pohľady ľudí, niekedy naozaj milé, ale niekedy sú tak bolestivé. Alebo aj tie psychické veci - bez vedomia a chcenia spadnem často do konfliktu, do situácie, kedy sa niekto na mňa pozerá tým pohľadom plným odsudzovania. V zraniteľných dňoch je to zvláštne. Zároveň mám pocit, že sa ma už fakt nič netýka. Akoby sa všetko dialo mimo mňa. V práci som sa dnes ocitla na nejaký čas medzi svojimi myšlienkami, a bolo to príjemné. Začína to tam naberať grády. A neviem, či sa mám z toho radovať, alebo naopak, oslavovať to. Na jednú stranu som jednoducho rada, že toto všetko mám okolo seba, možnosti, ktoré som pred tým nemala. Je to šťastie, je to láska, ale je tu táto chyba - som sama. Môžem kedykoľvek niekomu zavolať, a viem, že pokecáme, že niektorým ľuďom skrátka môžem povedať všetko, a budú tu pri mne, ale nie sú tu fyzicky. Prajem si proste mať pri sebe niekoho, s kým sa budem cítiť dobre. Ľudská spoločnosť je mi zvláštna. Chcem mať pri sebe mimozemšťana, ktorého sa nebudem báť dotknúť, a budeme môcť spolu ležať na zemi a pozerať sa na oblohu, chodiť po piesku, máčať si nohy, dýchať čerstvý vzduch a radovať sa z toho, že sme tak ďaleko od tých ľudí. Niekoho, komu budem môcť pripomenúť, že to, že tu sme, je požehnanie. Pripomínať to sebe je divné. A momentálne to nemá kto pripomínať mne. Snáď zase len ja. Je to divné, písať tieto slová, a uvedomovať si ich - len ja. Len ja. Len ja. Pomaly spadám do vodopádu príjemného prúdu omámenia. Byť v ňom však príliš dlho a hovoriť si tieto slová dokola, zbláznila by som sa.
- Are you angry?
- Am I?
- I don't know. Are you?
(rozhovor v práci s parťákom)



 

Neviem, ako to je, tak o tom nebudem hovoriť

Pondělí v 23:26 | Háčko
Okey, nová verzia predošlého článku, ktorý bol písaný v podivnom záchvate zúfalstva (ospravedlňujem sa tým jedenástim ľuďom, ktorý ho pravdepodobne videli - alebo nie, nikomu sa za nič neospravedlňujem, veď na čo?). Medzičasom, jedným telefonátom na Slovensko, jedným do Írska a jedným do Talianska, som si našla pár starých sŕdc, ktoré sú odo mňa tak ďaleko, a pri tom sú mi tak blízko. Je tu pár exotov ukrytých tisícky kilometrov odo mňa, sú sami, ale pri tom nie sú. Nie je to zvláštne? Cítiť sa menej sám ako medzi priateľmi? Chvíľková situácia mi trošku nalomila srdco, ale prežilo to, a hľa, aké je zase šťastné - bez drog a alkoholu. A predsa len nejaký čas ešte nebudem sama. A možno ani potom nie, uvidíme. Je to o tom, koho si do života pustím. Teraz som maximálne opatrná. Môže sa zdať, že poviem kde čo, že sa otvorím ktovie ako ale pri tom sa do mňa ľudia dostanú asi tak, ako keď sa pokúšate precediť cestoviny cez oceľ. Je neuveriteľné, bez čoho ľudia dokážu žiť. A je taktiež neuveriteľné, čo ľudia dokážu, keď chcú. Alebo keď skúsia. Dotiahla som to ďalej, než som čakala. Vyjebať sa na to teraz by bola riadna sračka. Začnem veriť vo vesmír, opäť. Budem opäť meditovať, budem mať bohémský život. Budem jednodúcho cediť myseľ. Pozitívna vlna bola miestami potlačovaná, ale je tak uvoľnená za posledný mesiac, že by bolo škoda ju nepovoliť. Som tak blízko k tomu, čo som tak dlho chcela. Nesmiem to v žiadnom prípade vzdať. Aj keby som naozaj bola ten jediný človek, čo by mal pri mne stáť. Veď budem. Veď som. Ojebávam samú seba patetickými myšlienkami, a začína ma to nudiť. Chcem byť opäť tá čarodejnica, chcem opäť čarovať. Taká, že ak by som sa narodila pred dvesto rokmi, bola by som už dávno upálená na hranici. Horela by som s úsmevom.



Na otázku, netupí-li ho ten a ten člověk, odpověděl: Nikoli, mne se to totiž netýká

Neděle v 2:07 | Háčko
Dnes sme boli na výlete, jebalo, bol krásný deň, aj napriek dažďu, a dopriali sme si pár kvapiek vína. A ja aj piva. Opila som sa po dlhom čase tak, že som bola v sprche vyŠe hodiny, a nepretržite som sa hrala pod tečúcou vodou s vlasmi. Vlastne, doteraz som opitá, chce sa mi spať, a ráno ideme na ďalší výlet, ale prestávam sa na to spoliehať, a po veľkom množstve cigariet zapaľujem ďalšiu do krásného ticha, a snažím sa nepremýšľať. Čo som sa dnes dozvedela? Že ľudia sú patetickí. Že jebal to pes. Že je dobré naučiť sa hrať sám so sebou. A že jeden z mojich najobľúbenejších ľudí ide sedieť. Hovorím mu cez telefón... do piče. A on že: Nie, nie, (vyslovil moje meno), nie do piče, do basy... A mňa striaslo. Smiali sme sa na tom, riešili sme skôr iné, on sa zmieril s tým, že ho pustia za dobré správanie, a ešte ide pomáhať mne so sračkami, ktoré ma stretli v zahraničí o samote. Pravdepodobne to aj tak bude na mne, neznáme, ale pomáha mi, ako jediný, a to si kurva vážim. Mame o tom nehovorím, dnes sme spolu po dlhom čase volali, a povedala som je len že mám dovolenku, a že som si kúpila popiči ponožky s Harrym Potterom a úžasné skejťácke košele a mikiny. Odkedy som preč, náš vzťah je komplet iný. Nežeriem jej to, ale baví ma to, tak hrám jej hru. Je to predsa len maj birthgiver, nie? Mama bola rada, že sa mám dobre. Áno, mám, ale nebolo dobre uź príliŠ dlho? (Len tak medzi rečou, nie. Kurva krátko, ale ešte sa nepojebalo toľko vecí za ten čas, čo som tu, ako by sa pojebalo na Slovensku, na druhú stranu, makala som celkom dosť). A prečo sa deje, čo sa deje? Späť k nemu... Ja viem, že to nie je práve príkladový chalan, teda chlopák, dobrého správania, ale je to kurva jeden z najlepších ľudí, akých poznám. Možno je to tým putom, ktovie? Ide o to, že veľa mojich známych pičuje, aký je to kokot, ale ja ho zbožňujem, a milujem to naše puto. Milujem veľa ľudí, o ktorých si veľa ľudí myslí, že sú kokoti. Pretože ich poznám inak, pretože mi povedia veci, ktoré by nemali povedať nikomu. Pretože chápem, nesúdim, a viem si robiť prdel z kdečoho. Ale bohaaaa. Mali by zavrieť tisícku iných ľudí. A hneď viem povedať koho čo. Je toľko kokotov, čo robia sračky, a nič. Jeho nie, prosím nie. Raz o ňom napíšem, dúfam. Zaslúži si to. I keď natočiť film by bolo o takom človeku ešte lepšie. Presne si viem predstaviť tie zábery. Toľko ľudí si viem predstaviť ako... Och. Chcela by som točiť filmy. Alebo proste len natáčať ľudí, a robiť si vlastné videá, pre radosť. Pre isté uspokojenie. Preto, aby si ich raz niekto pozrel, vôbec by netušil, kto to na nich je, a pri tom by cítil tú energiu, tú silu osobnosti. Vedel by, že ich niekto netočil len preto, že majú rádoby krásný povrchný vzhľad. Videl by krásu nielen fyzickú, ale aj tú psychickú. Cítil by ten kurevský dotyk. Dotkne sa ťa... a okrem zimomriavok pocítiš aj neskutočnú túžbu žiť.


 


Zaslúžite si kokot do huby

Pátek v 14:26 | Háčko
Toto je naozaj nekresťanské, ako ľudia premýšľajú - tvrdohlavé prasce, mysliace len sami na seba a na svoj prospech z danej situácie. Niektorí ľudia mi dávajú tak veľa, ja zase dávam veľa iným, lebo im dať viac nemôžem - je to kolobeh. A celkom napiču kolobeh. Ľudia si často nezaslúžia, aby sa k ním choval niekto tak milučko - možno ako ja si, dosť pravdepodobne, nezaslúžim všetok ten milý prístup, pomoc a húlenie od pár ľudí, tak si niekto nezaslúži, aby som ho opatrovala v ťažkých časoch, zatiaľčo on nehne brvou. V tomto prípade ide o ženskú časť populácie - s mužmi mám čoraz menej problémov, zatiaľčo nedokážem vychádzať so ženami, ktoré sa mi naozaj začínajú hnusiť. Niekedy si prajem, aby som sa bola narodila ako muž. Všetko by bolo iné. Mrdala by som kade tade, bola by som už celá potetovaná, a bola som ten typ chlapíka, čo má penis, rozum, zmysel pre humor a zmysel pre umenie. Ženy by som pravdepodobne naozaj len používala na sex, a vidíte, to je ono - istým smerom som feministka, neznášam sexizmus, ale to, čo ženy robia, je choré. Naozaj, len s máloktorými sa dá výjsť, majú tu tendenciu veci zdramatizovať, preháňať, robiť zo seba chúdiatká a len pičovať na chlapov a na iné ženy. Ženy nedržia so ženami, veď to je príšerné. Jedna na druhú kydajú a potom to hrajú na slepice. I'm so sick of them. Je to do neba volajúce, bohajeho. Ľudia so sebou len vyjebávajú, akoby bolo naozaj také ťažké naopak spojiť sily, pomáhať si, podať si ruky a namiesto súperenia spolupracovať. Nie, vážne - u nás radšej budú všetci kokoti. Veď u nás každý kokot dobrý.



Temnota

9. srpna 2017 v 22:11 | Háčko
kráčajúc po skle,
a lietajúc nad lesom
plávam si vo sne
zvádzajúc súboje s besom

besným stvorením
mátajúc vo výškach
s jemným mámením
hrabem sa v poličkách

starých démonov,
tíško spiacich

ty prehrávaš smích
a já jenom zvracím

bez možných prác
staviam si múrik
bezbožných krás
z desivých kroník

dnes mám tu moc
nad dobrým zmýšľaním
temnota vstáva, je noc
prázdný žalúdok zaplním


Pluto má proste v riti

8. srpna 2017 v 23:29 | Háčko
V ušiach, ktoré si dnes toho vypočuli viac, než dosť, hrá song Stay (pusti si ho, prosím, prosím) od Pink Floyd, tak ako celý deň hral predovšetkým album Obscured By Clouds z ktorého pieseň pochádza. Neuveriteľná pohoda, vždy a všade, po kým nechytím druhý dych, a nevyberiem sa dva krát za deň behať a pri tom s dosť pravdepodobne rozjebaným členkom. Neviem, čo s ním je, ale zdravotné problémy sa mi nechce riešiť. Bežala som ďalej, a noha už je v poriadku - teda, dala sa do poriadku asi pol hodinu na to, ako som horko ťažko dokulhala domov. Po ceste som stretla ľudí, čo si išli dať na odľahlé miesto pri lese špeka, inak som dnes, musím si zaklopať, večer nemala to nešťastie na ľudí. Ráno ich bolo ako po vypustení z klietok. Samé zazerajúce rodiny s deťami, ktoré ničili prostredie okolo, a ktoré ma desia. Tie decká originál rozprávajú ako malí hitlerovia. Dala som si variť kolienka, a pridala k ním fazuľky v paradajkovej šťave. Jem tu úplne inak, a dnes sa mi nechcelo nič zvláštne špekuľovať, keďže cez deň som vymýšľala až moc, a jebla som na tanier tú fazuľu s kolienkami. Pamätám si, ako som ako decko pozerala Sám doma, a chcelo sa mi zvracať zo scény, kedy tam tú fazuľu jedol ten houmlesák. S tým rozdielom, že teraz mi chutí, a že houmles naozaj nie som. Pred rokom to bolo naopak. Toto je môj domov, a je to aj cítiť. Ľudia nechápu, že veci nevnímam tak, že som odlúčená - vnímam to tak, že ich možno už nikdy neuvidím, pretože som odišla bývať inam. Nie je to len niečo dočasné, je to len začiatok. Pretože ktovie, či sa vrátim. A či sa dostanú na povrch veci, ktoré som chcela časom nechať dostať na povrch. Možno bude lepšie, keď nie. Bez tak všetky tie správy o tom ako komu chýbam môžem omilovať. Chýbam mojim alkoholickým parťákom, chýbam ľuďom, s ktorými sme o sebe vedeli odporné veci, a stále sme sa mali radi, a potom chýbam rodine. Jednej polovici preto, že nemajú od koho požičať, alebo koho ohovárať, a tej druhej - z podobných dôvodov. Iba oco je výnimka. Ale ten už bol zvyknutý, že ma videl raz za čas. A kto chýba mne? Neviem. Chýbajú mi objatia, rameno na vyplakanie, aj keď nemám prečo plakať, a možno mi chýba vôňa niektorých ľudí. Inak nič. Možno jedno z tých lacných vín, ktoré tak dobre chutili. A možno ani nie. Uvedomujem si, že ľudia sú akosi nasilu negatívní. Všade vidia veci, počujú veci, a hovoria veci, ktoré ani nechcú. Hovoria o tom, ako sa majú zle a ako je všetko ťažké, ale čo urobili preto, aby to tak nebolo? Hovno. Nedokážu ani len povedať pár milých slov, nedokážu prejaviť láskavosť, ktorá mohla na nich vyzerať tak dobre. Aaaach. Dobrá správa dneška - zajtra pracujem, v úplne novom kolektíve, a začína mi to byť naozaj jedno. A tá druhá - menej fajčím, a je to lepšie. Mám pocit, že sa mi začína lepšie dýchať. Akoby všetká tá tiaž zo mňa pomaly zliezala. Ide dole ako lavína, ako vlny z útesov, a ja sa pomaly mením na vzduch, ktorý poputuje do vesmíru, a tam sa uloží na farebných planétach, prebudí Pluto opäť k životu, a bude tam žiť so všetkými tými mimozemšťanmi, a spievať hlasom, ktorý bude vysielať magické vlny plné zvláštnej energie.
Ach.
Toť, gifík s Paulom McCartneym, ktorý, keby nemal vlasy, vyzerá presne ako môj bývalý kolega z jedného baru. Minimálne tie oči. Oči. A ten úsmev.



Malomestské príbehy na víne

8. srpna 2017 v 17:23 | Háčko
Sedeli sme ešte za dňa na káve v jednom z tých rádoby lepších podnikoch v meste. Ľudia tu jeden na druhého pozerali povyšenecky, tvárili sa nad vecou, pri tom odsudzovali, posudzovali, zazerali, oblečení v oblekoch, s rozopnutými košeľami, balili holky v uzučkých šatičkách, ktoré po pár drinkov stratili nad sebou kontrolu, a veľkí nepodnikatelia si mohli s radosťou zašustať. Bol to jeden z dní, kedy som behala po meste v snahe vybaviť úplne zbytočnosti, ktorým ale nebolo možné sa vyhnúť. Mala som pár ďalších eur na jedlo, ktoré som si chcela kúpiť na obed, za ktoré som ale potom kúpila víno a tabak. Na káve sme prebrali veci, ktoré sme dlho nepreberali. Iné dievčatá chodili na kávu s kamarátkami, ohovárať, sťažovať sa, my sme vkročili s mojim najlepším kamarátom do toho wannabe lepšieho podniku, v ktorom sa v tom čase nachádzalo pár podnikateľov, pár ľudí zaťahujúcich čas, ktorý mali stráviť v škole, a pár holiek, ktoré si zrejme prišli oddychnúť po malo mestskom nákupe. My, po vybavovačkách, skejťák a punkáčka, sme si dali kafé, dostali sme nejakú blbosť zdarma, a rozhodli sme sa, že dnes už na všetko serieme. Na pár hodín sme to každý stočili svojim smerom - ja pozrieť rodinu, ktorá ma, klasicky, sundala, a ja som doslova utekala späť do mesta. Bolo niečo po štvrtej, čerstvo som si nafarbila vlasy na zeleno, pretože predošla farba pomaly mizla. Dali sme si pivko v bare, pokecali s priateľmi, a išli von. Bolo chladnejšie, ale mesto ponúkalo dostatočne veľa aktivít aj v tom nečase. Pár z nás sa vozilo dokola na skejte, ostatní sme pochlipkávali vínko, nadšene rozprávali o čom len šlo, hrali hekís, a boli sme jednoducho šťastní. Zakotvilili sme pri parku, potom pri lese, pri rieke a neskôr sme sa presunuli do skateparku. Na gaučoch pod rampami sme dopili víno, ostatní nosili ďalšie, počúvali sme hudbu, stále niekto padal, ale aj s rozbitými kolenami, či lakťami, sa nikto neprestával smiať a hovoriť hrejivé slová, historky, ktoré sme pred tým nepočuli, každý sa podelil nejakou podivnou historkou, a po každej jednej kolovali brka. Z jednej strany jedno, z druhej druhé, veľký kruh sediaci v strede parku, po potiahnutí sme v sebe dusili dym, až po kým k nám opäť neprišlo jedno z bŕk. Tu nastav zvrat. Polovica sa rozprchla - tí, ktorí museli ísť domov, ktorí chceli ísť domov, lebo boli hotoví, a tí, ktorí nechceli ísť do mesta. Vrátili sme sa do mesta v nálade, obehali naše miesta, ľudí, bláznili sme, miešali sme podivné drinky na terase už zatvorenej pizzérie, hrali sme na bongách pred starými obchodnými domami, ešte z čias komunizmu, pred sochami sme robili kotrmelce, a ťahali sme naše rozradostené tváre pod vplyvom do hádok, do súbojou názorov, padali sme na skejte pri uličkách, v ktorých iní zvracali, žrali fastfúd, v ktorých žiarili tie ohavné neónové nadpisy nonstopiek, klubov a barov, z ktorých vychádzali úplne iné typy ľudí, než my. Málokedy nás ostalo veľa z pôvodnej partie, väčšinou sme skončili okolo tretej ráno zmiešaných šesť partií po jednom či dvoch členoch. Výnimočne traja, štyria. Málokedy by sa takéto partie stretli cez deň, ale večer, tí, ktorým sa ešte nechcelo ísť domov, sme si skvelo rozumeli, a aj keď sme každý kopali za iný tím, mali sme si čo povedať, nesúdili sme, nehádali sme sa, naopak sme boli ako banda hipisákov, ktorá chcela skúsiť niečo nové. Tentokrát už ľudia odpadávali, kým my sme chceli pokračovať. Staršieho typka, ktorý s nami bol, sme všetci odprevadili domov, tam nám dal fľašu, a my sme si ju zobrali von. Väčšina ostala tam, do hodiny ale vraj už všetci spali. My sme putovali popri rieke, zrolili sme si špeka, a na tajnáša sme sa prepašovali do paneláku kamaráta, ktorý so mnou bol. Vyhadzovali matrac, zatiaľ bol v pivnici. Zobrali sme ho so sebou von, pri čom sme ešte skočili spraviť kafé do temnosky, zobral zo dve žemle a spacák spolu s dekou, (dve mladé telá s rubsakmi, na jednom skejt, na druhom spacák, v kapucňach, nesiace matrac, rýchlym krokom, smejúc sa), priniesli ho do parku, a tam sme ho položili na rampu. Uložili sme sa so všetkým, čo sme mali, a pozorovali sme východ slnka. Bola príšerná zima, a pri tom teplo. Zaspala som možno na necelú hodinu, pretože naše hlasy boli slabšie, spokojnejšie, zaspala som v príjemnej eufórií s myšlienkami na to, aký vie byť život krásný. Niekoľko hodín sme tam ležali, kecali, pili kávu, jedli a motali zase. Matrac sme si ukryli, ale o pár dní na to tam už nebol. Ostali tam gauče, všetko, ale matrac zmizol. Spolu s ním škrvy od kávy a v ňom nasiaknutá tráva. A možno aj ozveny naších filozófií, nášho smiechu, a naších sĺz.



Poďme niečo prejesť

7. srpna 2017 v 23:54 | Háčko
Včerajšie negatívne myšlienky, ktoré sa spustili o druhej ráno som nezverejnila, radšej. Napísala som ich toľko, a sú desivé. Zaspala som o štvrtej ráno s bolestiami, a s nepríjemnými myšlienkami. Dnes to bola zvláštna vlna. Spln. Teraz žiari spoza stromov, vysoké týčiace sa nad nami, poťahovala som z brka a pozerala na okolie. Obloha je neopísateľná, iná, z iného sveta, istým spôsobom mohutná. Oblaky sú väčšie, v zvláštných tvaroch. Sfajčili sme, čo to šlo, začínajú na nás s tým tlačiť. Už si budem musieť odopriať húlenie, a je možno aj zase na nejaký čas na čase. Hodila by si pauza. Je mi síce úžasne, ale časom to aj tak bude len zvyk, bez ktorého bude zle. A zároveň taký zázrak. Oslobodzovač. Dnes sa mi podarilo príjemne skuriť, mám chuť tancovať, ale to celý deň. Príjemné rozhovory, kreslenie, čítanie, chillovanie a trocha aj to varenie, ktoré bolo úžasné. Milujem kombinovanie rôzných chutí. Milujem tú čistejšiu stravu, z jedál, ktoré som nejedávala. V časoch, keď som jedávala. Počúvame The Love We're Hoping For od Jakea Bugga. Mám z tej piesne zimomriavky. A v hlave ďalšie sny, s ktorými som ale zmierená, ak nevýjdu. Neviem, či to bude dosť. Budem si musieť v živote ešte toľko veľa krát pripomínať, že je proste potrebné žiť, užívať si, ale žiť. Nech už sa deje čokoľvek. A podávať pomocné ruky, áno, ruky, kamarát. Nebáť sa. Bude to tak náročné? Alebo to bude už len ľahšie? Niekedy stačí byť k sebe len úprimný prostredníctvom druhých. Povedať pravdu, nebáť sa odpovede. A veci sa posunú inam. Niekedy proste musíme skončit ten boj v sebe, a otvoriť sa druhým. Zlepší sa toho viac, ako sa očakáva.



Deň, kedy ma nič neťažilo

6. srpna 2017 v 23:09 | Háčko
(bol včera...)
Po nejakom čase píšem s čistou hlavou (pičovina, ono sa to len tak hovorí, pri tom hlava vôbec nie je čistá, keď je triezva. sračky sračky sračky), triezva, neskouřená, a so spoustou nových kokotín v hlave. Dobré, aj zlé. Začnem tými zlými - moja tolerancia na negativné sračky sa rapídne znížila, a vadí to aj mne samotnej. Chcem si šľapať tú duchovnú pozitívnu vlnu, plnú smiechu, zaujímavých myšlienok, ale keď nie ja, tak dobehne niekto iný. Všimla som si, že sa začínajú chytať ľudia, ktorí skôr žrali nervy ako radosť, a prenášajú sa na lepšiu vlnu. Takýmto štýlom môžeme nakaziť celý svet, len to chce čas a trpezlivosť. Zachovať si hlavu. Svoju hlavu. Strach z budúcnosti je úplne zbytočná vec, keď sa to dojebe, tak sa to dojebe. V žiadnom prípade na tom nie som zle, práve naopak, a verím, že to pôjde už len a len hore. Sem tam to ide dole. Spomienky, predstavy, niekedy je to prítomný okamih, kedy stratím nad sebou kontrolu. Dnes, napríklad. Srdce akoby sa rozhodlo zbaviť svoje hlavnej funkcie, a na pár sekúnd som ostala paralizovaná, tma pred očami, neskutočná bolesť, akoby sa celý hrudný kôš chcel zmenšiť do veľkosti žalúdku po troch dňoch bez potravy. Mám veľa zdravotných problémov, malých. Ktoré by som vraj mala riešiť. Ale behanie po doktoroch, platenie za lieky, ktoré mi prinesú iné problémy, a všetok ten stres, ktorý tieto situácie spôsobujú, ma oberú o viac života ako môj prístup - neznášam doktorov, nechcem vedieť čo mi je. Keď ma jebne, tak ma jebne. Navyše si nie som istá, či mám v tejto krajine zdravotné poistenie. A ani si nie som istá, či ma nečaká na pojebatom slovensku nejaká pokuta. Dosť pravdepodobne. ZP majú mlsný jazyček na všetkých dobrodruhov dychtiacich po svojskom živote, na všetkých flákačov, koniec koncov - na všetkých. Je to neuveriteľné, ako nás štáť vyciciava. Ešte pred mesiacom sme to preberali - že ujdeme, a budeme žiť v lesoch, vykrádať kontainere za supermarketmi - čo by krádež nemala byť, nie? Veď to jedlo nikto nechce. Ľudia hladujú, a oni smelo vyhadzujú niečo, čo sa dá ešte jesť. Proste išlo o to, že sme chceli byť slobodní. Slobodní od tých pút, ktorými nás spútajú už ako malých, a rastúc každým vekom, si uvedomujeme, že sa za roky oslobodzovania ľudí veľa nezmenilo. Akoby sa nikto nerodil slobodný. Pracujeme na tom? Všetci vieme, že anarchia by moc nedokázala. Možno preto je to nádherný pôžitok - žiť inak. Aspoň na nejaký čas. A pri tom, sloboda je vždy na dosah. Ako ďaleko som od pravdy?
Posuňme sa ďalej - dali sme si maratón Harryho Pottera, a čím ďalej, tým viac, si uvedomujem, ako milujem spoločnosť ľudí, spontánne situácie, samotnú ságu a prijebané hlášky, ktoré nás doteraz neomrzeli. Myslela som si, že tieto veci v sebe už nenájdem. Myslela som si, že seba v sebe už nenájdem.
Teoreticky som sama. Prakticky nie. A som šťastná. Pozostatky mojej prvej lásky, ktorá prepukla tak neskoro, u niekoho, u koho by som to absolútne nečakala, sa stávajú bezbolestnými, po kým ma niekto nenakŕmil nádejou, že koniec byť nemusí. Pravda, nemusí, ale môže. Bola to feťácka láska. Bez problémov. Čaro. Šmrnc. S nikým iným som niečo také nezažila, a ešte aj triezve mesiace boli čarovné. Naše sny sa splnili, avšak tie moje až o tisícku kilometrov ďalej. O to lepšie. Byť v krajine, kde je to úplne iné, je niečo, čo som potrebovala tak dlho. Zrazu sa všetky tie problémy zdajú byť nezmyselné, až komické. Rovnako tak ľudia. Rovnako tak ja. Všetko je vlastne nezmyselné, a to je zmysel, ktorý som našla.
Jebem na to, idem si dať cigošku pred karavan, pustiť si No hard feelings od Jesus on Heroine, vyložiť nohy, pozerať sa na nádherné okolie, na vysoké stromy, a nad nimi hviezdy, a iba dýchať. Dýchať. Dýchať. A zblázniť sa z tej jemnosti, ktorá ochromila mojú násilnú myseľ. Oj, kurva. Bŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕn.
Jutro je spln. Neviem sa dočkať tej energie. Raky majú zajtra - no, povedzme, že si to povieme inokedy.



I'm Horny, I'm Stoned

5. srpna 2017 v 16:33 | Háčko
Toto je niečo, čo som si priala cítiť veľmi dlho - nekonečnú pohodu, kľud, mier, spokojnosť. Len tak sedieť, rozprávať, užívať si čaro prítomného okamihu, ľahnúť si, smiať sa a zatvárať a opäť otvárať oči. Nikdy som nebola v takomto pokoji, žiaden stres, žiaden strach z budúcnosti, jednoducho plávať v prítomnosti, sústrediť sa na to, čo je okolo teraz. Je to priam nekonečnosť, ktorá trvá len krátko, a tak to má byť. Je to to najlepšie, čo môže byť. Po dlhšom čase mám dni naplnené, a sú vynikajúce. Sú úžasné, plné krásnych myšlienok, jemných priam perleťových, lesknucích sa aj v týchto upršaných dňoch. Vôňa kávy, para stúpajúca do ovzdušia, jemne nasiaknutého marihuanovým parfémom, ktorý plápolá z úst, z nosných dieroch, priam zateká do lesklých očí, do otvorených myslí, priamo z tej čarovnej voňavej tyčinky, dokonalo zbalenej. Tvoríme, vypúšťame paru, dýchame a živíme sa pocitmi. Viem, že som chcela prestať, ale na čo? Radšej budem sprostá a šťastná. Aspoň do doby, kým opäť neprestanem.

Jó, a rada by som sem dala odkaz na song, ktorý pravé hrá, ale nefunguje mi youtube. Takže zapni ty, a vypočuj si song naťukaný v názve článok od The Doors z albumu Other Voices. Nekonečná pohoda.



Kam dál