(Ne)budem nonšalantná

12. října 2017 v 23:33 | Háčko
Vraj je najhoršou vecou na depresií to, že je návyková. Časom si človek zvykne, a cíti sa nekomfortne nebyť v depresií. Ľudia sa začnú cítiť prevynilo za to, že sú šťastní. Neviem. Pred časom som si myslela to isté, źe si to jednoducho robím sama a sama sa vrhám do tej prázdnoty, kde bolí jediný pohyb, jediná myšlienka. Niečo však ku mne zoslalo istých ľudí, ktorí mi otvorili oči, a ukázali mi, že si vôbec nemusím odopierať šťastie. A zo mňa - z toho veľkého ochlastu, zabávača, šialenej ženskej, ktorá trpela, sa stal takmer nealkoholik, šťastná osoba plná energie. Sviečka horí, zatiaľčo ja si chystám zápisník, nalievam si víno, aj keď by som mala už spať, pretože vôbec netuším, či mám ísť ráno do práce, budem tam musieť zavolať, ale až ráno, a ešte ma tu čakajú štetce, uhlík, výkresy a zápisník, ktorý si pýta aspoň zo dve perokresby, a nedopitý pohár vína. S drahým sme si otvorili víno po filme, dali sme si po poháriku už pred bluntom a ja, aj napriek unavenosti, ešte jednoducho spať nechcem, tak si užívam vlastnú prítomnosť. Teraz je mojim hlavným cieľom vyliečiť sa - celý deň som bola bez cigariet, až na dve brka, ktoré padli až večer... celý deň som bola pod dekou, až na mierne poriadky, a popíjala som horúci čaj s medom, a papala vitamín za vitamínom. Nikdy som si nemyslela, že si začnem dopriavať vitamíny, nikdy mi na tom nezáležalo, a zrazu - celé je to iné. Potrebujem zmeniť svoj zdravotný stav, keďže moje telo niekoľko mesiacov poznalo ako zdroj živín len víno, kávu a tabak. Sem tam horšie, sem tam lepšie. Ale odtiaľ-potiaľ, chcem sa zachrániť. A opäť má na tom podiel jedna z týchto nových osôb, v časoch, kedy som si myslela, že ma už nič dobré nečaká, sa mi zmenil život natoľko k lepšiemu, že už viac nechcem zanedbávať svoje telo. Donútil ma cítiť sa natoľko výnimočne, že chcem, aby to trvalo čo najdlhšie. Veď čo viac si priať? To, čo momentálne mám, hľadajú niektorí ľudia celý svoj život. A som šťastná, tak šťastná, že ešte keď sa chcem ponoriť do nejakej temnej komôrky mojej mysle, vrátim sa úplný vrchol extázy zo života. Milujem svoj život, so všetkými jeho zvrátenostiami, a s pomalými aj rýchlými pohybmi. A aj so všetkými tými nehami, a slovami, o ktorých som si myslela, že nikdy počuť nebudem. Toľko mágie na jeden deň. Snívam snáď?


 

Veci, ktoré mi robíš

12. října 2017 v 7:59 | Háčko
Nemôžem uveriť tomu, ako sa veci menia. Toľko vecí sa mení zo dňa na deň, až na to, že život je úžasný, každým dňom je ešte úžasnejší, pretože sa snažím byť tým najlepším človekom, akým byť môžem. Len by som sa mala vyhýbať pijaviciam. Teraz už viem, že ľudia reagujú na ľudí podľa toho, čo majú v sebe. A všetky tie klebety, a názory, ktoré si ľudia najmä v práci utvrdili, sa strácajú. Prestala som sa rozprávať s ľuďmi, ktorí sú emocionálnými upírmi, a je mi úžasne. Mám skvelého chlopáka, ktorý mi pomáha držať sa na dobrých cestách, učí ma a je tu pre mňa. Ako jeden z totálného minima ľudí vie, že nie som taká, aká sa zdám. A nikto iný to vedieť nepotrebuje, hlavne, že to vie on. V živote by ma nenapadlo, že budem niekedy s takým človekom. Po všetkých tých bastardoch je tu niekto kompletne iný od iných. Som skrátka šťastný bastard, a začínam si to uvedomovať čoraz viac. Dnes ostávam doma, chorá. Každé ráno ma budí objatím a bozkom, mám nachystanú kávu a cigaretu, a dnes mi pomohol vybaviť si voľno v práci. Musím sa vyliečiť. Choroba ma prepadla odkedy som pred vyše mesiacom prežila nejaký čas bez jedla. Potom začala ustupovať, a ja som sa prebudila, ako zem na jar - začala som byť maximálne energická, šťastná, prebudila sa chuť objavovať a užívať si života. Lenže v práci je chladno, tunajšie počasie je horšie ako apríl u nás, a ja som zase spadla do choroby. Nemala by som toľko fajčiť, včera večer som si dopriala už len jedno brko, žiadnu cigaretu, k brku príjemnú hudbu a v objatí sme čilovali. Potom som sledovala jeho sfajčené oči, a gáddém, milujem byť huličom. Kurevsky milujem svoj život, milujem keď sa prejdem na skejte oproti jemnému vetru, milujem, keď sa niekde hodíme do prírody, alebo jednoducho len varíme, šoustáme, alebo filozofujeme. Nikto ma predtým nedonútil cítiť sa takto nádherne, voči sebe samotnej. Navzájom sme sa prebúdili k životu. A spolu zabíjame ten pojebaný cynizmus. Ja už sa naozaj nechcem pozerať do minulosti - nič z toho, čo bolo už pre mňa neexistuje, len príjemné a nepríjemné spomienky. A taktiež už nemiením spadnúť do sračiek (v ktorých som si dlho myslela, že som, ale nebola som, len ma tak nútili druhí sa cítiť), ktoré ma len oberajú o čas a energiu. Skrátka - vlož energiu tam, kde chceš, aby sa ti vrátila.



Obrazy, ktoré nemožno nakresliť

6. října 2017 v 19:40 | Háčko
Zdá sa mi, že mi nejaká vesmírna sila tlačí do cesty isté znamenia. Toľko vecí sa zmenilo, a mám pocit, že stále chcem viac. Je to divné, som zadaná, a ide to samo, ale už po krátkom čase začínam premýšľať nad tým, ako raz tomu bude koniec, a ja pôjdem ďalej. A čo keď nie? Čo keď nebudem ja tá, čo odíde. Už teraz akoby som tým bola presvedčená. Nechcem takto premýšľať, on si to nezaslúži, a možno ani ja, a už vôbec nie to ďalšie, čo sa tým zrejme pokazí. Vraj je to hriech, vraj je to hnusné a špinské, ale niekedy to človek skrátka potrebuje, a chce, chce si dopriať a prijímať pôžitky života. O tom predsa život je. Ľudia, čo denne hrešia denne bez pôžitku, sa vám budú smiať za to, že ste mali gule na to niečo okúsiť. Nebaví ma byť stále za blázna a za blbca. Ale radšej - o sto krát radšej - budem svojská. Potrebujem opäť viac meditácie, uvoľnenia, a naučím sa zase jebať na to, čo si myslia iní. Na tom by nemal byť postavený nikoho život. Život má byť postavený na bytí, na žití. A ako môže niekto žiť, keď žije podľa šablony? Čo všetko z toho, čo chcem, je len niečim, čo po mne chceli iní? Musím prestať strácať vlastnú hlavu. Alebo naopak - musím ju prestať hľadať po tom, ako sa stratí. Spontánne som si dala hubky s týpkami neďaleko od nás, jeden z nich bol ujetý rumun, čisté šialenstvo, a bolo to úchvatné, farebné, blahodárné. Toľko farieb a dobrých pocitov vyvolalo vo mne nirvánu, extázu, neopísateľnú radosť, až boli ľudia z toho v piči, v dobrom slovazmysle. Za posledné dni bolo tých drog akosi viacej, avšak nič neľutujem, a krotím sa, pretože dokonalé príklady sa mi ozývajú zo Slovenska. Viem ako v tomto tragickom vesmíre nechcem dopadnúť, a nie som tam. Vlastne myslím skôr na to, čo chcem, a čím chcem byť. A ono to akosi už ide samo.


 


Dnes je na pláne revolúcia

4. října 2017 v 22:40 | Háčko
Hrá mi dokola song Nothings Gonna Hurt You Baby od Cigarettes After Sex, pretože je to skrátka hymna. Kedykoľvek mi je napiču, pustím si ju, a som pokojná. Tentokrát ma dala dokopy pomerne rýchlo, a delikátne ma jemní ďalej, hladí ma. Na moment som si všetko vyčítala, a nebola spokojná, ale prešlo to. Pripomenulo mi to, čo mám. Som neskutočne šťastný bastard, toľko vecí sa zmenilo, nie som absolútne vôbec sama, a mám to, čo by som si nebola pomyslela, že by som mohla niekedy mať. Nikdy som nebola takáto šťastná, nikdy som nepoznala niečo podobné, a zároveň si pripomínam, že je tu toho toľko, čo musím spraviť. Už len ako cenu za to, koľko šťastia ma stretlo. Ono vôbec neboli všetky tie predošlé veci zbytočné. Milujem ľudí, milujem svoj život, milujem ho taký, aký je a som neskutočne vďačná za to, že som si prešla vecami a situáciami a ľuďmi, akými som si prešla. Nikdy veci nedávali takýto zmysel, a pri tom neponúkali toľko nových hádaniek. Mám to, čo som si nikdy nemyslela, že môžem mať. Užívam si život tak, ako by som dopriala každému. Nič viac nepotrebujem, len tie malé sny, malé miesta, a veľkých ľudí. A vlastne - všetko, čo chcem, mám. Nič viac nepotrebujem, aspoň nie zatiaľ. Takto je to dokonalé, a život je nádherný. Nenechaj si nikdy od nikoho nahovoriť, že nie je. Nenechaj si nikdy od nikoho nahovoriť, že nie si potrebný. Si. Všetci sme. Len sa musíme prestať správať ako kokoti.



Nádhera nádher

2. října 2017 v 13:11 | Háčko
denne len mágia,
a život je úžasný.

Z jedného dňa na druhý preplo na jeseň, a až sa dýcha lepšie. Veci sa menia, a zrejme k lepšiemu, a ja začínam ožívať. Maximálne. Nikdy som nebola živšia. Múza sa vracia, a verím, že ju nestratím, ako som stratila svoj zápisník.

Rozliaté zrnká kávy po stole na terase, príjemná hudba, vietor, krásne farby, nádherná jeseň. Popolník plný špakov, v strede žiarí červený papierik, do ktorého narolil obedňajší dobrý pocit. Dni voľna, nádhera. Neskutočne dobrý pocit, a ja padám do radosti.


Tvorička

29. září 2017 v 13:35 | Háčko
Je to neskutočná nádhera, a ja nemôžem uveriť tomu, čo zažívam. Sú tu veci, ktoré som chcela, a zrazu ich mám, a neviem čo s nimi robiť... všetci tie slová a situácie boli viac ako tie, o ktorých som snívala. Človek by si mal tiež dávať pozor na to, čo chce. Ale nakoniec, všetko je ako má byť, je to úžasné, život je neuveriteľný, a to ešte pokračuje. Nie je neskoro, nie je koniec, toto je len nový začiatok. Totálne nová éra. Totálne nový život. Neviem sa dočkať, čo ešte prinesie.

A verím na mágiu, verím. Musí existovať,
cítim ju aj v sebe.



Fakju if aj kén

17. září 2017 v 6:01 | Háčko
Život je skrátka popiči, a jéééééééééééééééééééééé.
Dokonalé myšlienky s nedokonalými ľuďmi s dokonalými slovami a smiechom, chuťou do života, unikátnej pohode, a iným spárovaným pocitom, ktoré som doposiaľ ešte nezažila. Cítim to. Som skoro tam. Minimálne som na dokonalej ceste, na ktorej je hlavný cieľ čerešničkou na torte. Som tvor, bytosť plná nezmarov, ale duša tak láskavá, cítiaca lásku stále dookola. Po dlhšom čase sa na chvíľu objavili staré pocity, ktoré ale poslal pekne do prdele džoint hodný spoločnosti. Avšak všetci spali, našla som ešte staršiu vzorku, a tak som si po čase sama zakrútila tú jemnosť, ktorá ma sprevádzala rozhovorom cez telefón, a pred tým hudbou, ktorá ma celá ovládla. Budem divoch, budem blázon, budem si užívať života, a nič iné nechcem. Len byť takto šťastná, budovať si tie malé veľké ciele, nič viac. Neviem, či sa ma nejaká vysoká škola dočká, pretože do takého systému isto tak skoro zapadnúť nechcem. Na druhú stranu, nemusí byť neskoro, a ja do svojej smrti budem ešte len mládnúť. Telom, dušou, a hádam aj mysľou. I keď - tá kôpka nazbieraných informácií by tam mala ostať. Nové slová, možnosti, ľudia, vedomosti. Rastiem každým dňom, a rastiem vo chvíli, keď si to uvedomujem. Napĺňa ma to elektrizujúcou radosťou, čistý pôžitok. Ó bože. Nechcem stráviť život umieraním a žitím v systéme. Nechcem sa stať človekom, ktorý sa mi hnusí.



Miluju a maluju

30. srpna 2017 v 18:12 | Háčko
Žiť je skrátka paráda
Komu sa chce umierať?
So všetkými tými drobnostiami, ktoré robia svet veľkými
sa mi chce milovať život ešte viac

Tvorím
zarábam
istým spôsobom milujem
a mám v piči
viac netreba


Lalalalala

27. srpna 2017 v 9:59 | Háčko
Včerajší deň bol úplne odlišný, ako jeho predchodzovia. Hneď ráno som sa prebudila s pocitom, že dnes chcem niečo namaľovať, vytvoriť, niečo prospešné urobiť. Nebola tu žiadna múza, dokonca ani chuť, ale netuším prečo, hnala som sa do toho. Čo je celkom pičovina, predsa len, človek by sa nemal nútiť, keď nechce. Vybaviť niekoľko telefonátov, upratať a pár ďalších plánov... Potom sme to ale stočili na nákup (išla som prakticky v krátkom pyžame, vonku 26 stupňov, čo je tu nezvyčajné, vlasy totálne messy, v okuliaroch alá Strach a hnus v Las Vegas), odviezli sa sme sa aj ku kofišopiku, po dvoch hodinách lietania a rýchlého nákupu, hľadania parkoviska, sme sa vrátili domov, s tým, že večer budeme oslavovať. Nebola som si istá alkoholom, chcela som sa mu vyhnúť, ale raz za čas ma to nezabije. Voľba padla na víno. Pred tým sme sa však išli prejsť do prírody (teraz som zamenila pyžamo za tmavú verziu), na čerstvý vzduch, a po nejakom tom pátraní sme si sadli k jazeru a zhulili sme sa. Mala (okoštovala) som tu toho už pomerne dosť, ale teda, toto bola rozhodne tá najlepšia tráva, akú som kedy mala :D Brutálna, sativa, neskutočne zvláštna, tak úžasná, elektrizujúca, najskôr nás ponorila do ticha, do pozorovania, smiechu, a potom nás to naštartovalo, tak príjemne, tak dobre. Hneď ako sme sa vrátili prišla aj návšteva, a postupne to naberalo na gradoch. Pamätám si suseda, ako na nás svietil, ako som bola miestami v riadnej riti, pretože to neostalo len pri víne. Dostali sme sa aj k vodke, ktorú som pár rokov nemohla piť, a zrazu, po takom mixe, padlo ešte aj pivo, mi z nej vôbec nie je zle, aj keď moja tolerancia na alkohol rapídne klesla. Nakoniec sme sa presunuli ešte k ďalším ľuďom, a teda, jediné, čo môžem povedať, že to bol kvalitný ujeb. Jeden z najlepších večerov, aké som tu zažila, a pri tom divný, zvláštný, a aj keď som teda jebala na všetky tie moje povinnosti, urobila som možno viac, hlavne som si kompletne užila deň, prírodu, ľudí, a musím povedať, že keby som v minulosti vedela, čo ma tu čaká, nechápala by som, neverila by som, ale jednoducho ma to baví. Žitie je fakt krásné, a ja chcem proste žiť. Neskôr prídu plány, kokotiny, ale teraz sa chcem sústrediť na jediné - na žitie, ktoré sa dá aj v práci. Aj mimo práce, stále, nonstop, bez prestávky, pretože ju nepotrebujem. Omáj.



,,Keď stále niečo robíte, zabúdate na bytie, ktoré sa za všetkým ukrýva."

26. srpna 2017 v 0:26 | Háčko
,,Dávaš si pauzu, hej?"
,,Tak oddychni si,"
,,Treba vypnúť niekedy,"
Toto sú vety, ktorým rovno ukazujem prostredníky. Pozitívna nálada je stále vejš a vejš, neprestáva, ba dokonca rastie, rastiem aj ja a mám pocit, že všetko je lepšie, keď jednak skrátka nepremýšľam a keď si užívam prítomnosť, nech je ktovie aká. Dnes ma môj samovražedný kolega niekoľko krát vytočil, aj napriek tomu, že som ho dve hodiny motivovala, a už sa to aj podarilo, a potom zase začal s takým negatívnym nasadením, že sa to pomaly prenieslo na mňa. Chvalabohu, neprenieslo, ale začínalo, a prisámvačku, boj v hlave, a vyhrala tá pozitívna strana a nakopala to aj jemu aj tej negatívnej. Nebaví ma to, nebaví ma, keď je niekto v reality nonstop takýto. Prvé dni ma to bavilo, bol to ujeb, smiali sme sa, ale zachádzalo to hlbšie a hlbšie, a zo všetkého dobrého sa vyklubalo malé peklielko, a som rozhodne presvedčená, že od takýchto ľudí pekne čo najďalej. Koľko krát som sa podobným snažila pomôcť, a to mám čo robiť so sebou. Čo je málo, to je veľa, ale rozhodne môžem povedať, že v kolektíve takto nikdy nepôsobím. Aj tie najhoršie myšlienky hovorím s nadšením, s úsmevom, priam so šialenstvom v očiach, a nie s podobným znudeným smútkom a s túžbou zabiť aj tvoju náladu. Sračky, ktoré povieme sa ľuďom často uložia do hlavy a môžu tam napáchať svinstvo. Nad tým by sa malo trochu premýšľať. Keď sa už niečo dojebe, pohoda, nedá sa to napraviť, a ak dá, smelo do toho, ale inak to už môže človek jednoducho dojebať. Okey, nech už to všetko pôsobí akokoľvek, pravda je, že by som nemohla byť vyššie. A piču, jasné, že mohla, ale za posledné dni je to brutál. Je to neskutočné nebo, každé ráno cigaretka, kávička, The Door hrajúci od rána, úsmevy všade okolo, a neuveriteľne dobrá energia. Po práci, keď už mám pocit, že mám deň za sebou, sa mi začína každodenný víkend. Čilujeme o sto šesť. Seriózne mám pocit, že jeden večer v týždni, každý deň, mám víkend. Je to nádhera. Stále hore, iba hore. Netvorím takmer nič negatívne. Konieckoncov, som tak ponorená do prítomnosti a do dýchania, že na nič zlé sa nemôžem ani len pozrieť. Nedávam si pauzu, neprišla som si tu oddychnúť, prišla som tu žiť tak, ako len môžem. Učím sa, a postupne vidím, kam až možno zájsť. Pomaličky, nikam sa neponáhľam, uźívam si všetko, čo môžem, a každým dňom sa učím užívať si čoraz viac. Dnes som bola v manažmente v práci, vybaviť jednu blbosť, ktorá mi ale urobila neskutočnú radosť, a som z toho brutálne nadšená. Všetko prebehlo super, nepomýlila som ani v jazyku, dostala som, čo som chcela, a už len si robiť naďalej radosť. Život je naozaj krásný, a každý deň sú tu nové možnosti. Po fajnom týždni sa teším na ráno, kedy vstanem, dám si kafíčko, a začnem tvoriť z toho, čo tu mám. Teším sa aj do postele, ako sa zabalím do periny, ako sa posledný krát ospatá pred spaním napijem vody, a ako budem pri posledných myšlienkach v hlave, tesne pred tým, ako posledný krát otvorím a opäť zavriem oči, počuť The Doors, a song, ktorý nie je uspávankou, ale bránou do iného sveta. Som tu, tvorím si to tu. A som šťastnejšia ako kedykoľvek pred tým.



Kam dál