Marley je mrtvej

Včera v 23:19 | Háčko
,,Two grams of Bob Marley, please,"
,,Marley? Marley is dead!"
ujo z kofiku mal veľmi dobrú náladu


Prichádza to - moja nespokojná stránka sa prebudila z hrobu a skáče na všetky moje plány. Čo sa zrazu deje? Kde sú všetky tie presvedčenia o tom, že takto to bude a že to bude okey? Zrazu ma chytila neskutočná potreba vypadnúť, ísť ďalej, presne taká, o akej som niekoľko krát hovorila, ale doteraz som ju držala pekne pochovanú. Tá ale vstala z mŕtvych ako Uma Thurman v Kill Bill, a je ready nakopať nejaké zadky. Akosi som zrejme zabudla na to, kto v skutočnosti som. Po celých tých epizódach žienky domácej, vernej a úžasnej priateľky, mám chuť odísť aspoň na pár dní inam a niečo zmeniť. Niečo robiť. Nejako rásť. Nielen denne chodiť do práce. Nie si cez víkend dopriať toľko krásnych momentov, ktoré sa v úzkosti z práce vyparia a človek stratí všetok ten dobrý pocit.

Je to krásny pocit vidieť ten zmätený pohľad, keď sa zobudí, tie sladké ranné bozky, ktoré chutia ako domov, ako extáza, ako šťastie v hmotnosti, ako sen, ako raj. Je krásny pocit odpáliť si jointa s ním, sedieť vedľa neho alebo na ňom, pozerať do tých lenivých, ale krásnych očí, počúvať ten upokojujúci hlas, ktorý mi spraví zimomriavky, ale mám pocit, že som stratila niečo zo seba samotnej, niečo, čo ani neviem, čo je, a musím to nájsť. Chcem sa stratiť, chcem rásť a pracovať na veciach - predstava nejakej chaty ďaleko od ľudí s malým množstvom halucinogénných látok, s množstvom kníh a zápisníkov - to znie tak kurvesky lákavo. Chcem zabudnúť na to, že sociálne siete vôbec niekedy boli (aj keď sa človek cez ne kde čo naučí). Chcem zabudnúť na ľudí, chcem sa ich nebáť, chcem sa netriasť vtedy, keď je to absolútne nevhodné, keď mi berú cudzie oči moje vlastné myšlienky, keď som zmätená, a keď túžim len nájsť tú jednu bytosť v sebe samotnej, ktorá to zvládla. Každým dňom posúvam pomaly vlastné cítenie na bod upičizmu, prestávam sa pýtať, ale v posledných dňoch sú moje slová ako nezmyselné lietadielka navzájom do seba padajúce a nakoniec dopadnú na zem, a ležia tam, po kým ich neodfúkne vietor.

Mozog mi láme hlavu, hlavu mi lámu jebnutí ľudia, ktorí zrejme ani nepremýšľajú nad vlastnou existenciou, zatiaľčo ja si pýtam malú dovolenku od tohto myslenia. Chcem ísť sama - konkrétne za nejakým človekom, a mám ich pár na výber, teraz si už len vybrať, ktorého pôjdem navštíviť - buď pôjdem na sever, alebo na juh, ale bojím sa, že keď pôjdem, bude mi tam chýbať môj rastaman. A tak sa ďalej kolíšem na tejto vlne neistoty, pretože neviem, čo chcem viac - toho úžasného človeka, alebo čas sama so sebou. Kombinovať sa to ako tak dá, lenže - všetky tie perá a štetce a knihy mi vždy padnú z rúk, keď je pookolí.
Čo je to za zvrátenú hru?
Čo za zvrátené veci to ľudia robia?
Čo tá energia, ktorú cítim, a ktorá ma núti neustále na to myslieť?
Och. Chcela som byť umelkyňa, nie nymfomanka. Chcela som prečítať všetkú tú kopu kníh, v ktorých sa chcem doslova utopiť pred realitou, ale čo tie predstavy, ktoré vidím na prázdných miestach medzi riadkami?
A prečo si to všetko nechám? Prečo kompletne zrútim všetky tie steny, len pre telo, ktoré mám tak blízko, a ktoré milujem, a aj tak teraz myslím na únik... Pred čím ale? Veď pred sebou nikdy neutečiem.
 

Kam dál

Reklama