Listopad 2017

Len pár drobných

14. listopadu 2017 v 21:19 | Háčko
Svedomie ma na pár momentov opustilo a celý ten optimizmus zo mňa spadol ako kabát zo starého zlomeného vešiaka. Celkom nový, vysiac na trieskach, padol na studenú špinavú zem. Bez tak ho nikto nenosil. Nebol dôvod prečo nechať ho vysieť, lesknúť sa v temnom prázdnom dome bez jedinej ľudskej duše. Nie, tak zle mi nie je. Ale niečo sa vo mne láme. Nie som stvorená na bežný život, to viem už dlho - a toto nie je úplne bežný život. Ale práca, priateľ a všetky tie veci, ktoré sú síce kúzelné, ale človek ako ja sa ich ľahko prežerie - to nie je život, ktorý dokážem žiť neustále. Potrebujem to svoje miesto, tú osamelú temnú chvíľku, po ktorej sa budem cítiť ako po sprche po náročnom dni. Ono sa dá žiť všade a akokoľvek - a keď sa človek posnaží, dokáže si aj z pekla spraviť nebo na zemi. To robíme my. Darí sa nám. Ale teraz je tu ten moment, kedy niečo nie je v poriadku. Cítim to, a keďže nechcem urobiť tú hlúposť a odísť, sadám si na zem a snažím sa prostredníctvom neustále počúvania mojej obľúbenej kapely načerpať dobrú náladu a energiu, a úspešne sa mi to darí. Jedno ma ubíja - to, že sa neposúvam. Je to sračka, samozrejme - posúvam sa. Ale nie tak, ako by som si priala. Nie tak, ako chcem. Má v tom prsty lenivosť, práca, vyčerpanosť, miestami nedostatok inšpirácie, ale ono sa cesta ponúka sama. Talent jednoducho naozaj nestačí, a je potrebná práca. Nechcem po práci oddychovať, chcem pracovať ďalej. Ale je ťažké odolať všetkým tým pokušeniam. A o tom to je - nebyť lenivá, nenechať sa neustále hýčkať. Musím si to neustále pripomínať. Nemôžem sa stratiť, musím plávať ďalej, a nesmiem sa vzdať svojich snov. Nesmiem nebyť sama sebou. Ale je tu ten problém - neviem, čo za zlobu, čo za nepekné myšlienky, vadu, nezmary - neviem, odkiaľ to ide. Je tu kus zla, ktorý musím vyhnať von. Ono navždy v každom bude, to viem, ale toto je prebytok. Škodí, robí len neplechu, a ja neviem, ako tomu predísť. Všímam si to sama na sebe, cítim, ako ma to požiera, ako strácam kúsky duše a úlomky inšpirácie a lásky. Pretože táto zlosť, tá z niečoho musí prameniť. A niežeby to bolo o tom, že by som sa jednoducho bála priznať, že som zlý človek. Viem, že nie som. Nebudem to hrať na chudáka. Problém je v tom, že je vo mne chaos. Chaos, ktorý, pokiaľ ho neupracem, bude robiť len neporiadok. A keďže nechcem byť denne na drogách, aby som to umlčala, musím hľadať cesty inde. Toto bude ďalší boj, ďalšia bitka, po ktorej bude krásne, rovnako tak, ako krásny bude tento súboj. Nesmiem to vzdať, nesmiem si nahovárať sračky, musím sa zbaviť len pojebaných domienok a prestať sa vecami príliš zaťažovať. Opakujem sa, ale neprišla som len preto, aby som sem prišla. Prišla som sem rásť. A nemiením prestať.



L ako...

10. listopadu 2017 v 2:08 | Háčko
Rolím si druhú cigaretu, v ktorej pomer tabaku je menší ako pomer trávy. Zobudila som sa s akýmsi zlým pocitom, a teraz nedokážem zaspať. Nepozrela som si ani časť seriálu, ktorú sme s priateľom začali pozerať, pretože som zaspala. Prirodzene začínam byť skôr unavená, a hodiny spánku sa pomaly opäť začínajú dostávať do normy. Viete ako - insomnia a všetky tie moje zlosti, choroby, nezmary... to všetko sa začalo vytrácať s tým, že sa mi dostalo starostlivosti, šťastia a potešenia. Som teda na tom lepšie, než kedykoľvek pred tým, a predsa tu o druhej ráno blubem do klávesníce s tým, že zase nemôžem spať. Neznášam ten pocit, keď sa prebudím mega smädná na veľké teplo (do rána bude ale riadná zima) s tým, že som chcela pred upadnutím do kómy ešte čo to stihnúť. V práci nemám konečne stres. Mala by som sa prinajmenšom strachovať, že sa nám to flákanie, kecanie, a robenie maximálných chujovín, ktoré ale robiu túto prácu jednou z tých najlepších, vypomstí, ale nie, ja som šťastná. Pretože nikdy sa mi nestalo, že by som sa v práci cítila takto dobre, ubehne mi to vždy rýchlo, a večer sa necítim tak vyčerpaná. Pretože aj keď máte dosť sexu, zdravého jedla a lepší počet hodín spánku, než študent vysokej školy, ak máte v práci toxických ľudí, a ste moc precitlivení na emócie a na ľudí - budete unavení ako pošuk. A to ja nemám rada. Teraz, musím si zaklopať, je to dokonalé. Čoskoro si spravíme výlet, čoskoro nás čaká niečo pre nás nové (každý deň, vlastne - dni sú úchvatné, úžasné), a ja sa teším, ale opäť trochu stresujem, a kurva, že ma to nebaví. Chcela som napísať, že stres je odporný, ale som naštelovaná na pozeranie sa na veci po lepšej stránke. A tak si zase niekoľkými slovami pripomínam, že aj keď som sa prebudila z ďalšieho podivného sna, a pripravila som sa minimálne o pár hodín spánku, chcem mať dnes úžasný deň a spríjemniť ho aj iným ľuďom. Minimálne tým úsmevom na tvári a ľudským pozitívným prístupom. Nesnažím sa byť na silu pozitívna, preto ma zasahuje aj moja istá negativita - ale toto je proste sila. Pozitívný prístup vám nezaručí príjem ani budúcnosť. Ale vďaka nemu sa vám dostáva lepšieho prístupu, a po kým si práve neladujete v negativite - aj lepší život. Pozerať sa na svet týmto pohľadom, robiť dni lepšími a seba lepším človekom, to je radosť. A čo je priam k neuvereniu - milujem ľudí. Skrátka ich milujem, a som šťastná. Vážne je to jeden z tých bodov, ktoré by si malo osvojovať viac ľudí. Nech sú ľudia hocakí, nemôžem si, aspoň nie pri tých jedinečných dušiach, pomôcť, zaslúžia si, každý jeden, abnormálný príjem lásky. Bez toho si môžeme šuchovať nohami a len si nahovárať, že naše žitie za niečo stojí.