Duben 2018

O hormonálných výkyvoch

26. dubna 2018 v 21:35 | Háčko

Jeden mental breakdown za nami. Ako dlho trval? Pár hodín, skoro celý deň. O jednej po poludní som chytila nekontrolovateľný záchvat plaču, a ani neviem prečo. Jednoducho mi veci prišlo ľúto. Nič z minulosti, všetko z momentu. Moja malá averzia voči ľuďom stúpla na maximum a ja som si popičovala pomedzi povzdychy, zanášala som sa, dusila som sa slzami, nemohla som dýchať, nemohla som prestať zo seba vydávať ten zúfalý nárek, ktorý mnou otriasol. Priateľ mi marne hovoril, že veci niekedy beriem moc. Nemôžem za to, ako veci cítim, a už vôbec nemôžem za to, ako ich cítia iní. Preto sa nebudem ospravedlňovať za to, že nie som pojebaný bezcitný Hitler v robotickej verzií. Sľúbila som si, že budem sem tam písať o tom, ako prežívam život. A či je na mňa moc krutý, alebo som ja moc jemná, vždy vo mne bude ešte krutejšia osoba ako je tento svet. Pretože vážne si nechcem nechať kecať do toho, ako často a kedy by som mala močiť od nejakých ľudí z fabriky. Pracovať v zahraničných fabrikách je ešte nepríjemnejšie než u nás, iba ak sa človek nepozerá na peniaze. Teda, zase také nepríjemné to nie je. Neviem. Každopádne, som si dala výzvu. Naučím sa niečo, čím opovrhujem, len aby som sama sebe dokázala, že keď chcem, tak mám. Uvidíme. Nechce sa mi vyberať novú prácu, keďže táto zákerná, ktorá sa zdala takou milou a nevinnou začala len pred pár dňami, a ja už plačem v aute behom prestávky a chcem ísť do piče, ale naozaj to nejdem vzdať. Oči som mala veľké a opuchnuté, smutné, červené, nemohla som rozprávať a cítila som sa trápne. Takto ma ale v práci nevideli. Hodina po práci bola náročná. Obdivujem priateľa za to, že pri mne stále stojí, aj keď vidí, aké vlny emócií vo mne prúdia. Musím sa s tým naučiť žiť. Musím si užívať a nie nenávidieť pozíciu ženy vo svete. Toľko sa toho od žien očakáva, toľko žien býva toľko krát na dne, a zase sa od nich očakáva, že budú upravené a pripravené do boja. Ženy dnes ale skôr bojujú proti sebe, než spolu. Každá žena sa vyrovnáva inak so stratami, s bolesťou a s pocitmi. Každý cítime inak. Mám pocit, že cítim moc veľa, aj keď v skutočnosti to vyzerá naopak. A mojim dnešným vyrovnavním bola sladká láska, pokoj a tráva. Jeden orgazmus, veľa pľaču, čokoláda, a po večernom pokeci a jedle a fajčení som sa zrazu cítila silnejšia ako kedykoľvek pred tým. Tento deň je akýsi dlhý. Hneď z rána som zvracala, bolo mi odporne, bolo mi do plaču, a aj po vybuchnutí od supervisora v práci som v nej ostala, aj keď som od rána skôr snívala o spánku. Deň bez kávy. A predsa taký silný.
Zajtra sa chcem zase tetovať. Minulý týždeň som do toho išla s roztrasenými rukami, a zistila som, že tetovať seba samého môže byť príjemnejšie, ako sa môže zdať. Mám mašinu, začínam si plniť sen. Toľko dôvodov prečo sa tešiť, tak prečo tak smutne? Nepáči sa mi ako funguje svet, a koľko je na ňom idiotov a kokotov. Niektoré kúty sveta sú stále zaostalé a netolerantné čo sa týka ľudských práv a potrieb. Logika chýba očividne kope ľudí. Nerozumiem tomu ako môže niekto makať celý život aby sa stal upičovaným pičusom škriekajúcim po ľuďoch, a potom jednoducho išiel do dôchodu a zomrel. Čo je to za život? Príde mi to viac ako len desivé takto žiť. Chcem čas tráviť efektívne, a keď v práci vydám maximum energie len preto, aby nejaký pičus mohol ísť skôr domov, a ja sa mám potom unavená vrhať na všetky tie aktivity, ktoré ma denne či nedenne čakajú? Mať sa dobre je niekedy náročné. Niekedy je toho moc. Ako dnes. Volala mi moja gay kamarátka, jeden z najúžasnejších ľudí, akých tento svet nosí. Ona mi rozumie vo všetkom. Cíti veci podobne. Moc. Je priam vyšľachtená z citu. Mnoho ľudí môže o takej čistote len snívať. Má aj svoje temné stránky. O to úžasnejšia pre mňa. Neskutočne ma vyliečil náš rozhovor. Začala som sa cítiť zrazu tak lepšie, silnejšie, odhodlaná do ďalšieho mučiného dňa. Uvarili sme si s chalanmi dobrotu, pokecali o živote, a zrazu sa aj lepšie pozerá na svet. Cez deň som bola cry baby, a teraz som tancovala na Die Antwoord a na staré rapové songy, a som mega šťastná. Čaká ma večerný joint s drahým, a malá nádej. Posledné tri dni počúvame na zaspávanie akúsi podivnú meditatívnu hudbu, a musím si zaklopať, už dlho som sa tak dobre nevyspala. Aj keď krátko, ale spánok bol taký hlboký, že som sa ráno cítila ako Ježíš. Dúfam, že sa tak budem cítiť zajtra celý deň. Zoberiem si nejaké to šťastíčko. Zajtra je deň Kráľa.

Vesmíry, lásky a krásy

22. dubna 2018 v 22:28 | Háčko
A tak napoly šepkám a napoyl uvoľňujem svoj hlas,
ktorý znie teraz tak seriózne,
a predsa tak upokojujúco
Vidím tvoju tvár, a dávam si jej výraz za vinu
Aj keď tento plač nemal príčinu
A predsa je tak radostný
Smeješ sa cez slzy, a ja si nemôžem byť istá,
ale niečo mi hovorí, že je to tak, ako to cítim
Ako to vidím
A nedokážem tomu uveriť
Je moje prianie do hviezd, do vesmíru,
moja modlidba pri jointe v ticho
o piatej ráno v slzách
A si môj tvor, ktorý fajčí jointy
so mnou
A ja už sa nemusím modliť.
To čo cítim s tebou je nebeské puto.
Kde som si ťa zaslúžila?
Keď si mojim diamantom,
aj keď si tak zvláštný.
Nikto ťa nechápe.
Možno ani ja.
Stále je čo skúmať, a zakaždým sa nestačím diviť.
Toľká čistota, len kus dobrej zvrátenosti,
sen, ktorý sa mi nesníval,
pretože znel tak nereálne.
A teraz si neviem pomôcť, ale verím.
Cítim a starám sa.
Verím na to, že priania sa plnia.
Aj keď svet nám nič nedlží.
Ale vesmír sa nám neotáča chrbtom,
ponúka nám svoju mágiu.
Akú bude mať cenu, a do kedy tu bude pre nás?
Toľko záhad, toľko hviezd a toľko dôvodov.
Toľko nepoznaného.
Toľko svetov, ktoré možno navštíviť.
A s ním len cestujem.
Mestami a dimenziami.
Spolu sledujeme hviezdy od kedy sme prvý krát precitli.
Filozofujeme o nemožnom či možnom,
a ja sa prestávam pozerať do neba, na hviezdy,
na nekonečný vesmír,
pretože vidím kvitnúce vesmíre v nás.
V ľuďoch, v toľkej fyzike, ktorá celkom ovládla svet,
je jeden nekonečný svet.
Ten treba spoznávať.
Bez zábran a bez strachu.
A človek zistí,
že ľudia možno ani len nechcú byť zlí.

Orgazmus je lepší ako bomba

10. dubna 2018 v 3:59 | Háčko

Blízko nášho domu bol jeden zvláštný strom. Teraz rozkvitol, a vyzerá neskutočne famózne. Najmä v podvečer, keď sa tam zhromaždíme na brko. Teraz boli príjemné teplé dni, a človek tam mohol sedieť len v župane s kávou a jointom a pozerať sa na ten príjemný výhľad. Nie je to nič veľké, aj keď pre mňa to veľké je, pretože som predpokladala, že v dospelosti budem žiť horšie. A pri tom, všetko sa obrátilo úplne inak. Vyhýbam sa uvažovaniu o tom, čo bude za rok, pretože sa toho celkom desím. Je to nepredpovedateľné, život je nevyspytateľný. Skurená som prešla od prečítania jednej knihy k čítaniu ďalšej, aj keď ma doslova pálili oči. Mám mimoriadnú potrebu čítania, pretože chcem zamestnať svoju myseľ. Prišlo obdobie akéhosi zúčtovania, a cítim sa trošku zradená. Možno aj sebou samotnou. Neviem. Ale prišli na mňa ako pocity viny, tak aj pocity hrdosti a neviem, kam ma to ťáha skôr. Sú to, samozrejme, zlé pocity. A pri tom je milión dôvodov na to, aby som sa cítila dobre. Asi sa začnem každý deň modliť. Cítim, že som sa vyrovnala s mnohými vecami, ale stále tu niečo bzučí. A bojím sa, že čím viac budem túto časť mojich myšlienok živiť, tým to bude horšie. Nechcem takto premýšľať, pretože padá na mňa ťiaha, a tá s príchodom nutného celibátu bude prenasledovať moju myseľ nonstop. Za posledné dni som rozkvitla aj ja, a mám pocit, že s mojou oslabenou imunitou to môj organizmus ako aj orgazmus, nezvláda. Som moc oslabená, a sotva niečo zmôžem. Zrejme som sa presexovala. Príliš som sa rozmaznávala, a strávila veľa času v posteli. Teraz mám pocit, že som po dlhom drogovom tripe, ktorý - ako kombinácia tráva a sex - rozmazáva aj mozog, a zrazu si neviem predstaviť ísť pracovať, makať na niečom, keď mi príde, že toto je všetko, čo som chcela. Hrabe mi z toho. Isté formy meditácie mi začali byť milé, keď som sa cítila akási vyčerpaná. Po meditácií bol svet zrazu ako na hubičkách, a ja som bola nadšená zo všetkého. V záchvate eufórie avšak môže človek pár vecí, ktoré tak nemyslí, a potom to potrápi nejednú hlavičku. Cítim sa hlúpo. Cítim sa hlúpo, pretože mi stále záleží na niečom, čo už bolo pre mňa mŕtvé, a ja ani neviem prečo. Cítim sa hlúpo za svoje reakcie, ale nemožno ich vyčítať človeku, ktorý mal toľké negatívne skúsenosti s podobnými situáciami. A zrazu to ide tak ľahko, pokiaľ človek chce. Napomáhame si rásť.
Myslím, že už mi fakt chýba práca a trošku disciplíny, pretože mojim problémom začali byť akési štyri steny. Nerada chodím veľa medzi ľudí, a teraz som sa tým prejedla, a zase sa to začína meniť. Niekedy už ani neviem, ako sa pred takým človekom správať. Som asi mega divná. Ako zvieratko z lesa. Stále verím, že sa raz dostanem na slobodu.

Anihilácia

5. dubna 2018 v 6:01 | Háčko

Opäť si raz púšťam Cigarettes After Sex ako uspávanku. Zase počúvam povedomé vtáčiky štebotať keď prichádza ráno. A ja stále ostávam bez spánku. Ten sa ale po malom šťavňatom jointe pomaly začína dostavovať, ale je tu zároveň akási potreba vypísať pár z myšlienok, ktoré sa mi honili hlavou. Prúdi jedna za druhou, a ja ich nestačím zachytávať, ani len sa priblížiť k pochopeniu toho celého zmýšľania. Mám akési obdobie liečenia duše. Je so mnou niečo zlé, čo ešte nebolo odstránené, ale pracujem na tom. Je to ako zlomené srdce. S tým, že zlomiť srdce vám môže rodina, priatelia, partner, a niekedy zrejme aj celý svet. Je dobré sa preliečiť, kým sa zlomené opäť stane schopným (mám dojem, že nie takto som to chcela napísať, ale som vážne tak high, že to neviem už inak sformulovať. Opäť som si dala malý maratón čítania, a prečítala som niekoľko desatok strán z Pamäti gejšie, ktorá na mňa straśne zapôsobila. Chcem si k spaniu pustiť začiatok filmu. Som za polovicou, a chcem vidieť pre zmenu kúsok filmu. Robím si dychové cvičenia, sem tam aj jógu, aby som nejako doplnila svoje povaľovanie. Som moc náchylná na ničnerobenie, a aj keď chcem robiť milión vecí na raz, dám si ničnerobenie. A potom prídu dni brútalnejsie motivácie, ktoré ma doženú dopredu. Dnes som toho toľko stihla, a stále je mi málo. Najskôr som zničila svoj začatý obraz. Veľký maliár zrejme nebudem, ale chcem aby ľudia moje obrazy pozorovali, aby ich privádzali do rozpakov. Každopádne som ho zničila, a následne pretvorila, a zase som z neho spravila niečo iné. Prešiel štvormi úplnými premenami, a pri tom náčrt je stále pomerne rovnaký aký bol ten pôvodný. A predsa iný. Neviem, čo robím, ale keď sa dobre sama sfajčím, vrhnem sa na rozmaľovaný obraz, a zaćnem robiť veci spontánne, na novo. Tentokrát som spokojná, aj keď som si prirobila ešte ďalšiu prácu. Bude z toho dúfam niečo veľké. Malý obraz, ktorý niekoho poteší. Za posledné mesiace som ich pár darovala, a ľudia mali z nich radosť, aj keď som tomu odmietala uveriť. Nemaľujem aby som niečo znázornila. Maĺujem to, čo cítim v danej chvíľy, čo vo mne vibruje, a prakticky sa samo prediera na povrch. Je to moja meditácia, môj koníček. Možno ma to jedného dňa niekam posunie, a možno z toho niečo bude. A aj keby nie, pre mňa áno. Všetky tie pocity - nič z toho nie je učená dokonalosť (ktorá je nedosiahnuteľná), nemajú a zároveň majú obrovský význám. Nebol by svet krajší, keby ľudia vydávali zo seba takto pocity? Je to úžasná meditácia, tvoriť niečo, je to ako rast človeka, duše.
Mám kamaráta, ktorý ma volá Temnota. ,,Temnota, poď si dať čouda," Teraz už vraj nie som taká temná, ale že ma tak volať neprestane. Dlho som nechápala, prečo práve mňa tak volal, bolo veľa "temných" ľudí po okolí, a často som sa ho to pýtala. Odo dňa, kedy sme sa spoznali. Neskôr som pochopila, a vážila som si zmyslu, akým to myslel. Aj napriek tým mojim temnotám, ktoré som napriek blázneniu a úsmevu nosila so sebou medzi ľudí, ktorí to vedia cítiť, ma vedel priať aká som bola, a baviť sa so mnou ako so seberovným. Je taký ku každému, a je to brútalný človek. Máme momenty, na ktoré nikdy nezabudnem. Jeden z ľudí, o ktorých by som chcela písať, pretože sú inšpiráciou každému svojim správaním. Takí ľudia robia svet lepším. A ja viem, že sa môžeme aj posrať, a nezmeníme ho, ale maličkostiami sa dá k tomu jednoducho dopracovať. Stačí zmeniť pár vecí, možno zmeniť trochu seba, a dokážeme planétu ešte očistiť.
Príde mi strašné, čo ľudia pred nami urobili so sebou, a ešte strašnejšie, že napriek tomu, že to ľudia vidia, nič s tým nespravia. Pri tom je toľko možností. Chcem urobiť svet lepším miestom. Neničiť ho svojou prítomnosťou.
Nepáči sa svet, v ktorom žijem, a preto si chcem ten svoj budovať presne podľa seba. Je to možné. Treba začať malými krôčkami, a postupne sa dopracovať k tomu veľkému.
Ouch. Tieto dni mám akosi veľa energie a motivácie. Nemala by som tak veľa fajčiť.

So high I can't look down

5. dubna 2018 v 1:33 | Háčko

je to ako závod s oceánom,
s nekonečným pánom energie
s vodou, ktorá si ochočuje kažďučkú bunku

každú sekundu, každého zlomku

každej časti
tej galaxie v tvojej hlave
dotykom hladkej dlane
zrnko piesku
v ktorom je úplne nový svet

plávajúc oceánom,
v černom ráne,
vstávam z dlane,
a mením sa na kvet,

kvitnúci na hlavičkách medúz
a ženiem sa za tým,

skŕz snom,
ktoré definujú tvoj povrch

a maličkej hádanke o veľkej sfére
plnej energie
a celkom isto
aj pocitov

toľko životov, o ktorých nič nevieme