Duben 2018

Vesmíry, lásky a krásy

22. dubna 2018 v 22:28 | Háčko
A tak napoly šepkám a napoyl uvoľňujem svoj hlas,
ktorý znie teraz tak seriózne,
a predsa tak upokojujúco
Vidím tvoju tvár, a dávam si jej výraz za vinu
Aj keď tento plač nemal príčinu
A predsa je tak radostný
Smeješ sa cez slzy, a ja si nemôžem byť istá,
ale niečo mi hovorí, že je to tak, ako to cítim
Ako to vidím
A nedokážem tomu uveriť
Je moje prianie do hviezd, do vesmíru,
moja modlidba pri jointe v ticho
o piatej ráno v slzách
A si môj tvor, ktorý fajčí jointy
so mnou
A ja už sa nemusím modliť.
To čo cítim s tebou je nebeské puto.
Kde som si ťa zaslúžila?
Keď si mojim diamantom,
aj keď si tak zvláštný.
Nikto ťa nechápe.
Možno ani ja.
Stále je čo skúmať, a zakaždým sa nestačím diviť.
Toľká čistota, len kus dobrej zvrátenosti,
sen, ktorý sa mi nesníval,
pretože znel tak nereálne.
A teraz si neviem pomôcť, ale verím.
Cítim a starám sa.
Verím na to, že priania sa plnia.
Aj keď svet nám nič nedlží.
Ale vesmír sa nám neotáča chrbtom,
ponúka nám svoju mágiu.
Akú bude mať cenu, a do kedy tu bude pre nás?
Toľko záhad, toľko hviezd a toľko dôvodov.
Toľko nepoznaného.
Toľko svetov, ktoré možno navštíviť.
A s ním len cestujem.
Mestami a dimenziami.
Spolu sledujeme hviezdy od kedy sme prvý krát precitli.
Filozofujeme o nemožnom či možnom,
a ja sa prestávam pozerať do neba, na hviezdy,
na nekonečný vesmír,
pretože vidím kvitnúce vesmíre v nás.
V ľuďoch, v toľkej fyzike, ktorá celkom ovládla svet,
je jeden nekonečný svet.
Ten treba spoznávať.
Bez zábran a bez strachu.
A človek zistí,
že ľudia možno ani len nechcú byť zlí.

Orgazmus je lepší ako bomba

10. dubna 2018 v 3:59 | Háčko

Blízko nášho domu bol jeden zvláštný strom. Teraz rozkvitol, a vyzerá neskutočne famózne. Najmä v podvečer, keď sa tam zhromaždíme na brko. Teraz boli príjemné teplé dni, a človek tam mohol sedieť len v župane s kávou a jointom a pozerať sa na ten príjemný výhľad. Nie je to nič veľké, aj keď pre mňa to veľké je, pretože som predpokladala, že v dospelosti budem žiť horšie. A pri tom, všetko sa obrátilo úplne inak. Vyhýbam sa uvažovaniu o tom, čo bude za rok, pretože sa toho celkom desím. Je to nepredpovedateľné, život je nevyspytateľný. Skurená som prešla od prečítania jednej knihy k čítaniu ďalšej, aj keď ma doslova pálili oči. Mám mimoriadnú potrebu čítania, pretože chcem zamestnať svoju myseľ. Prišlo obdobie akéhosi zúčtovania, a cítim sa trošku zradená. Možno aj sebou samotnou. Neviem. Ale prišli na mňa ako pocity viny, tak aj pocity hrdosti a neviem, kam ma to ťáha skôr. Sú to, samozrejme, zlé pocity. A pri tom je milión dôvodov na to, aby som sa cítila dobre. Asi sa začnem každý deň modliť. Cítim, že som sa vyrovnala s mnohými vecami, ale stále tu niečo bzučí. A bojím sa, že čím viac budem túto časť mojich myšlienok živiť, tým to bude horšie. Nechcem takto premýšľať, pretože padá na mňa ťiaha, a tá s príchodom nutného celibátu bude prenasledovať moju myseľ nonstop. Za posledné dni som rozkvitla aj ja, a mám pocit, že s mojou oslabenou imunitou to môj organizmus ako aj orgazmus, nezvláda. Som moc oslabená, a sotva niečo zmôžem. Zrejme som sa presexovala. Príliš som sa rozmaznávala, a strávila veľa času v posteli. Teraz mám pocit, že som po dlhom drogovom tripe, ktorý - ako kombinácia tráva a sex - rozmazáva aj mozog, a zrazu si neviem predstaviť ísť pracovať, makať na niečom, keď mi príde, že toto je všetko, čo som chcela. Hrabe mi z toho. Isté formy meditácie mi začali byť milé, keď som sa cítila akási vyčerpaná. Po meditácií bol svet zrazu ako na hubičkách, a ja som bola nadšená zo všetkého. V záchvate eufórie avšak môže človek pár vecí, ktoré tak nemyslí, a potom to potrápi nejednú hlavičku. Cítim sa hlúpo. Cítim sa hlúpo, pretože mi stále záleží na niečom, čo už bolo pre mňa mŕtvé, a ja ani neviem prečo. Cítim sa hlúpo za svoje reakcie, ale nemožno ich vyčítať človeku, ktorý mal toľké negatívne skúsenosti s podobnými situáciami. A zrazu to ide tak ľahko, pokiaľ človek chce. Napomáhame si rásť.
Myslím, že už mi fakt chýba práca a trošku disciplíny, pretože mojim problémom začali byť akési štyri steny. Nerada chodím veľa medzi ľudí, a teraz som sa tým prejedla, a zase sa to začína meniť. Niekedy už ani neviem, ako sa pred takým človekom správať. Som asi mega divná. Ako zvieratko z lesa. Stále verím, že sa raz dostanem na slobodu.

So high I can't look down

5. dubna 2018 v 1:33 | Háčko

je to ako závod s oceánom,
s nekonečným pánom energie
s vodou, ktorá si ochočuje kažďučkú bunku

každú sekundu, každého zlomku

každej časti
tej galaxie v tvojej hlave
dotykom hladkej dlane
zrnko piesku
v ktorom je úplne nový svet

plávajúc oceánom,
v černom ráne,
vstávam z dlane,
a mením sa na kvet,

kvitnúci na hlavičkách medúz
a ženiem sa za tým,

skŕz snom,
ktoré definujú tvoj povrch

a maličkej hádanke o veľkej sfére
plnej energie
a celkom isto
aj pocitov

toľko životov, o ktorých nič nevieme