Červen 2018

Naše vlastné vesmíry

20. června 2018 v 14:49 | Háčko

Ráno som sa zobudila s nepríjemným pocitom, chcela som sa automaticky zhuliť a ležať polku dňa. Cca hodinu som sa prechádzala po izbe a predstavovala som si veci ako budú fungovať. Akoby som najradšej vypadla z tejto krajiny, z toho nudného patetického sveta a ostala sama nič nerobiac. Ale hovno. Nebudem sa vzdávať. Nebudem pičovať na svet z izby, budem v izbe tvoriť, a vo svete budem pičovať. Vlastne už nechcem ani pičovať. Namiesto včerajšieho ďalšieho podpichovania od spolubývajúcej narážajúcej na to, že máme byť večer o jedenástej totálne potichu, keď sa to v dome nedá, som sa zatvorila ticho do izby. Vtedy prídu do teba pičovať, keď ti je zle, a ty sa necháš - no jo. Už mám toho po krk. Neplatím drahý nájom len pre to, aby som v centre mesta bola v dome ticho. Nasrať. Aj teraz, zapla som práčku, a z práčovne a z kuchyne idú divné zvuky. Som sama doma, ten nádherný pocit. Radšej tu budem okupovaná duchmi tohto starého domu a pavučikmi, než nejakou nánou, ktorá nevie, čo so životom. I lost my way too, bro, but I am fucking working on it. Nejedla som do teraz, a nemám absolútne chuť jesť. Niečo vo mne horí a ja si chystám uhlíky s papiermi nech môžem kresliť nahé telá. Snažím sa do seba pri zvuku Nicka Cavea natrepať odpornú granolu so sušeným ovocím (ďalšou výzvou môjho jedálníčka je nejesť na raňajky ani pizzu, ani sladké, ani chleby, ani nič iné, pretože mi to ani neberie, a úprimné, ráno sa mi nechce žuť), a svoje gastronomické (kamarát prezýva priateľa "gastronomický onanista" a už zo schytávam aj ja) schopnosti využijem až po cvičení, ktoré si musím počas kreatívných chviliek nechať na neskôr. Niekedy ma tak baví variť. Varím vegetariánské či vegánské jedlá, ktoré chutia aj vyše 30 ročným chlapom, ktorí "potrebujú" mäso. Nechcem nikomu nič odopierať, a nikomu sa starať do jedla, tak, ako nechcem, aby to niekto robil mne, ale rada navarím veggie kokotinky pre celý dom, ak im chutí, a ak nebudú nariekať, že im tam chýba mäso - ani nenariekajú, niekedy si to ani neuvedomujú. V čom je potom problém? Žeria mäso o dušu, lebo im to povedala mama? Mám pocit, že mäsožravci majú obrovskú potrebu stále rypať do ľudí, ktorý nechcú mäso jesť. Pamätám si názor mojich rodičov, keď som im povedala, že nechcem jesť už nikdy žiadné mäso - že je to môj problém, že si mám potraviny riešiť sama, pretože každé jedno jedlo, ktoré mama robila, keď už ho robila, bolo mäso. Niekedy IBA mäso. Nikdy by ma nenapadlo, že budem vegetarián, a tu to je. Skoro tri roky. Krásička. I am fucking proud of me. Niežeby to bolo náročné - ale vysvetľovať ešte aj doktorom v martinskej "univerzitnej" nemocnici na Slovensku, ako to bolo pred pár rokmi, že ryba nie je žijúca sója, a že radšej budem hladná, ako jesť miaso, a vysvetľovať ľuďom, že mi mäso neberie, že mi je z neho zle, a že naozaj nechcem požierať niečo, čo kedysi žilo - ach, to je únavné. Keď som môjmu holandskému kolegovy povedala o tom, že na Slovensku som pod požiadavkou vegetariánského mäsa dostala rybu, nechápal. ,,Sounds worse than Poland," zasmial sa. Povedala som mu, že máme celkom pekné lesy, keď už nič iné, pretože tie mi chýbajú asi najviac zo všetkého. Poľka žijúca tu od malička mi povedala, že nečaká nič iné, len kým to tu zaplaví. Holanďania sú podstatne menej zdeprímovaní než my, alebo to aspoň vedia dobre hrať.

Polku dňa som sa prakticky brodila vlastným svetom, filozofujúc nad vlastnou neschopnosťou a tým, že dnes je pre mnohých ľudí trapné uznať vlastnú schopnosť. Je milión vecí, ktorými sa chcem rozvíjať, ktoré chcem robiť, a môžem, ale ja upadám do obrovských depresií. Niekedy skrátka nemám ani silu, ani snahu, ani nič. Nie je to také - obleč sa, choď von a rob niečo! Ja sa nemusím ani obliecť, ani výjsť von, moje štúdio mám priamo v izbe. Horšie je, že niekedy mi ujde múza, ujde mi chuť, kreativita, a ja som prázdna. Musím neustále hýbať svojim svetom, inak som sa cítim chujovo. Čo je, podľa mňa, super vec, pretože človek by sa mal hýbať. Nemám za potrebu chodiť von medzi ľudí, ani hádzať na instagram každý blbý malý prokrok. Chcem len dosť času na to, aby som denne mohla venovať svoj čas rastu seba samotnej, a aj iných ľudí. Stále však neviem, čo s tým chcem robiť. Hádam len, že to nejakú chvíľu robiť budem, a potom uvidím. Nedávno som čítala, že ľudia, ktorí si myslia, že môžu zmeniť svet, môžu. Bola by nehanebnosť si niečo také myslieť? Podľa môjho skromného názoru, naše myšlienky môžu minimálne zmeniť náš svet. A je krásne si pri cigaretke uvedomiť, koľko vecí sme ovplyvnili, a koľko ich stále ovplyvniť môžeme. Chcem byť sama a chcem rásť. Nežiadam veľa. Ešte jeden deň voľna v práci, nech stihnem urobiť aspoň kúsoček tých veľkých malých vecí, ktoré som si pre svet nachystala. A nie, nebude to žiadna domácky urobená bomba - i keď... Mindfuck je to teda poriadný. Dúfam, že sa tieto veci stanú mojimi drogami. Pretože tento druh závislosti bude, verím, na niečo dobrý. Pre môj malý patetický svet.


čierne ruky a biele vlasy

19. června 2018 v 15:12 | Háčko

i fink i kinda lost myself again
potrebujem byť sama (so) sebou. Byť nonstop medzi ľuďmi a v práci ma maximálne unavuje, ešte keď posledné dva týždne v práci bola makačka ako riť. Moja riť z toho len pochudla a ja som zosmutnela. Chcem ísť na dovolenku, ale ešte mesiac musím vydržať v práci a poslúchať samotný život, nech sa máme čo najlepšie. Máme až príliš úžasné plány, a ja verím, že nám výjdu. Po tejto holandskej nude chcem zažiť život až pod kožu. Musím sa vyliečiť, ešte pár dní, dať si vaňu, prečítať viac ako dosť strán niekoľkých knižiek a načerpať dostatok múzy a pozitivity do ďalších dní. Zápalila som si vonnú tyčinku, spravila kávu, dala som si brko so spolubývajúcim, a cítila som sa lepšie. V práci som si už akoby naschál nahovárala, že sa necítim dobre. Necítila som sa. Pracovala som so zdravotnými problémami na doktora, a už mám toho dosť. Ľudia celý život pracujú, aby si rozjebali zdravie, a potom sa ho snažili napraviť. Na čo je to celé dobré? Prečo každý zaobchádza so sebou tak, akoby o nič nešlo?
púšťam si massive attack a živé kvety a, nie, nechce sa mi písať veľkými písmenami.
troška samoty je všetko, čo žiadam, až do štvrtej poobedia, kedy príde z práce môj priateľ. Neustojím byť veľmi dlho s ľuďmi, a chýbalo mi vrátenie sa do svojho vesmíru, ktorý sa niekam stratil. Vytratila sa z neho všetká kreativita, všetok ten temperament, a ja sa do neho musím vrátiť a vziať si ich späť.
jeden z následujúcich dní som chcela ponoriť svoju hlavu do hríbkov a opýtať sa samotného stavu čo teraz. Pretože vôbec nemám tušenia. Viem, že takmer každý, ale ja v tomto období absolútne neviem, čo chcem s budúcnosťou. Akoby sa s možnosťami menili aj moje sny, moje ciele a moja budúcnosť.
tento stereotyp nebol stereotypom vďaka priateľovi, a vďaka viacerým eventom, ale čo teraz? Ďalšia krajina, v ktorej ma to začína nudiť. Aká to bude nabudúce, a s akým zámerom do nej pôjdem? alebo pôjdeme?
zmenila som toľko názorov za uplynulý rok. Bude to rok, čo som prišla do Holandska, a bolo to úžasné dobrodružstvo. Len som sa po tom skončení s chlastom akoby moc vtiahla do seba a nebola sama sebou. To je to dospievanie. A ako mi povedal kolega v práci: This is just a beginning.
Teraz pohnem svojim vesmírom, chcem zájsť do nových kútov. Nechcem stratiť samú seba, chcem sa stratiť so sebou samou. Chýbať sebe samému je vrchol.