Červenec 2018

Marley je mrtvej

Včera v 23:19 | Háčko
,,Two grams of Bob Marley, please,"
,,Marley? Marley is dead!"
ujo z kofiku mal veľmi dobrú náladu


Prichádza to - moja nespokojná stránka sa prebudila z hrobu a skáče na všetky moje plány. Čo sa zrazu deje? Kde sú všetky tie presvedčenia o tom, že takto to bude a že to bude okey? Zrazu ma chytila neskutočná potreba vypadnúť, ísť ďalej, presne taká, o akej som niekoľko krát hovorila, ale doteraz som ju držala pekne pochovanú. Tá ale vstala z mŕtvych ako Uma Thurman v Kill Bill, a je ready nakopať nejaké zadky. Akosi som zrejme zabudla na to, kto v skutočnosti som. Po celých tých epizódach žienky domácej, vernej a úžasnej priateľky, mám chuť odísť aspoň na pár dní inam a niečo zmeniť. Niečo robiť. Nejako rásť. Nielen denne chodiť do práce. Nie si cez víkend dopriať toľko krásnych momentov, ktoré sa v úzkosti z práce vyparia a človek stratí všetok ten dobrý pocit.

Je to krásny pocit vidieť ten zmätený pohľad, keď sa zobudí, tie sladké ranné bozky, ktoré chutia ako domov, ako extáza, ako šťastie v hmotnosti, ako sen, ako raj. Je krásny pocit odpáliť si jointa s ním, sedieť vedľa neho alebo na ňom, pozerať do tých lenivých, ale krásnych očí, počúvať ten upokojujúci hlas, ktorý mi spraví zimomriavky, ale mám pocit, že som stratila niečo zo seba samotnej, niečo, čo ani neviem, čo je, a musím to nájsť. Chcem sa stratiť, chcem rásť a pracovať na veciach - predstava nejakej chaty ďaleko od ľudí s malým množstvom halucinogénných látok, s množstvom kníh a zápisníkov - to znie tak kurvesky lákavo. Chcem zabudnúť na to, že sociálne siete vôbec niekedy boli (aj keď sa človek cez ne kde čo naučí). Chcem zabudnúť na ľudí, chcem sa ich nebáť, chcem sa netriasť vtedy, keď je to absolútne nevhodné, keď mi berú cudzie oči moje vlastné myšlienky, keď som zmätená, a keď túžim len nájsť tú jednu bytosť v sebe samotnej, ktorá to zvládla. Každým dňom posúvam pomaly vlastné cítenie na bod upičizmu, prestávam sa pýtať, ale v posledných dňoch sú moje slová ako nezmyselné lietadielka navzájom do seba padajúce a nakoniec dopadnú na zem, a ležia tam, po kým ich neodfúkne vietor.

Mozog mi láme hlavu, hlavu mi lámu jebnutí ľudia, ktorí zrejme ani nepremýšľajú nad vlastnou existenciou, zatiaľčo ja si pýtam malú dovolenku od tohto myslenia. Chcem ísť sama - konkrétne za nejakým človekom, a mám ich pár na výber, teraz si už len vybrať, ktorého pôjdem navštíviť - buď pôjdem na sever, alebo na juh, ale bojím sa, že keď pôjdem, bude mi tam chýbať môj rastaman. A tak sa ďalej kolíšem na tejto vlne neistoty, pretože neviem, čo chcem viac - toho úžasného človeka, alebo čas sama so sebou. Kombinovať sa to ako tak dá, lenže - všetky tie perá a štetce a knihy mi vždy padnú z rúk, keď je pookolí.
Čo je to za zvrátenú hru?
Čo za zvrátené veci to ľudia robia?
Čo tá energia, ktorú cítim, a ktorá ma núti neustále na to myslieť?
Och. Chcela som byť umelkyňa, nie nymfomanka. Chcela som prečítať všetkú tú kopu kníh, v ktorých sa chcem doslova utopiť pred realitou, ale čo tie predstavy, ktoré vidím na prázdných miestach medzi riadkami?
A prečo si to všetko nechám? Prečo kompletne zrútim všetky tie steny, len pre telo, ktoré mám tak blízko, a ktoré milujem, a aj tak teraz myslím na únik... Pred čím ale? Veď pred sebou nikdy neutečiem.

Don't rape

5. července 2018 v 20:05 | Háčko

Toľko chlapov si ma za môj život pomenovalo po svojom - toľko chlapov si ma zidealizovalo po svojom. Niekedy ma zaujímalo, akú si ma predstavovali. Že dobre varím? Že dobre šukám? Že som vždy šťastná a veselá a pripravím a urobím všetko, kedy sa len pískne? Pre toho som bola bohyňa, pre toho som bola hviezda a pre toho som bola šukacia mašina a najkrajšia žena v meste v jednom (a to len kvôli jednej Bukowského knihe). Nikdy som sa nesnažila zapôsobiť, nikdy som sa nesnažila flirtovať. Vždy si aj tak hovorili, že ide zo mňa tá energia sama o sebe. Hádam, že to je dôvod, prečo som sa vyhla, aj nevyhla pokusom o znásilnenie. Žena má nejako vyzerať. Určite nie tak, ako si ju zidealizovala spoločnosť. Určite nie tak, ako si zidealizovalo nejaké lenivé nadržané hovedo, ktoré sa prestane starať o jej pocity hneď potom, ako ju pretiahne, pretože si myslí, že môže. Pretože si myslí, že mu patrí? Pretože chodí taká a taká? Pretože z nej ide taká energia? Pretože sa jej hnusíš a pretože sa neobliekla pre teba? Pretože si myslíš, že sú tu všetky pre teba a ty si môžeš vyberať? Nezáleží na tom ako veľmi je žena vyzývavo oblečená - narodili sme sa, kurva, nahí, všetci chodia pod tým oblečeným nahí, človek môže chodiť ako chce, a nikto mu do toho nemá čo kecať. Istí ľudia sa neobliekajú na to, aby ukázali druhým značkové nevkusné veci, ani preto, aby ich niekto komplet od dola hore očumoval a honil si na tom cicinu. Nemyslím si, že sa obliekam vyzývavo, a aj keby, nikto nemá právo si ma niekde odchytiť a pretiahnúť, okrem môjho priateľa. Hnusí sa mi odporný sexizmus, tváre odporných chlapov šumiace na mňa a iné ženy ako na objekt. Vždy sa mi hnusili ľudia čo doliezajú, očumujú si človeka ako tovar, ale už to neznesiem. Sex je krása, po kým je chcený. Je to potreba, je to ľudské - ale kurva odtiaľ potiaľ.
Každý si vyberá sám ako bude vyzerať a ako sa bude správať, ale prečo by mal niekto niekomu ubližovať?
Hnusí sa mi znásilňovanie, sexizmus, chlapi, ktorý neustále hovoria o ženách ako otrokoch. Hnusia sa mi tie pocity, ktoré som dostala zakaždým, keď sa niekto o mňa príliš pokusil. Zidealizoval si ma, chcel si ma zobrať, aj keď som ja nechcela. Môžem byť vďačná, že veci nedopadli ešte horšie, ale prečo? Dlho som sa bála dotyku, nepustila som si k sebe takmer nikoho, hanbila som sa za svoje telo, pri čom s ním nič zlé nebolo.
Nech žije sex, nech žije masturbácia, nech žije voľnosť - ale už, prosím, vyžeňte toľko hávede z toho sveta preč. Ženy nie sú sexuálne objekty, niekoho šukacie mašiny. Nech sa to zdá akékoľvek sexy v posteli - tam by to aj ostať malo. Sexuálne chuťky nech si rieši každý pár-nepár v posteli, na festivale, v prírode, okey - kde len chcú. Ale nie je nič pekné na tom doslova sa vyjebať na niekom, kto o to ani trochu nestojí, a neskôr má z toho traumu na čas neurčitý.