Srpen 2018

Blablabla

20. srpna 2018 v 11:36 | Háčko

Hneď z rána (no, nie je tak úplne ráno) som si pobehala po internetoch a ostala som smutná zo všetkej tej určitej cenzúry. Kopec vecí, čo by človek nepotreboval vidieť, počuť, ani čítať - kopec vecí tam aj tak nájde, veci, z ktorých je človeku smutno, z ktorých skončí v pochybách o ľudskej rase, alebo veci, z ktorých sám nechápe, prečo vôbec na sociálne média chodí. Svet je akosi moc internetový. Ľuďom zrejme vôbec nechýba kúsok života, stačí mať nabitý ajfón a fotiť svoju nezaujímavú, každodenne rovnako vyzerajúcu tvár a k nej pridať nejaký drsný popis, aby sa ďalšia skupinka ovečiek dočkala nových, ehm, informácií? Prečo sa ľudia tak navzájom otupujú? Zombie apocalypsa nikdy nebola bližšie. Všade chodia ľudia na telefónoch - za volantom, na bicykli, v obchode - ľudia už nevedia ani poriadne komunikovať - len aby bolo všetko rýchlo, a človek aby mohol ísť zase domov a zase tráviť čas na mobile, prekristapána. Nechcem žiť v tomto svete, fakt nie. Je mi z toho len zle.
Ono človek si môže dať akokoľvek záležať, aj tak musí prísť do kontaktu raz za čas s realitou, a z tej mu je fakt na grcanie. Tráviť čas v knižkách, v záhrade, pri umení - nemám pocit, že je to rovnako zbytočné ako tráviť čas na mobile. Sme v generácií, kedy to vidíme - vidíme ako ľudia chodia ako múmie s telefónmi v ruke, kedy ukazujú internetu úplne inú tvár, než akú nosia v realite, a juchú - nerobia nič prevratné. Naozaj nechápem, ako môže byť toľko jutuberov, ktorý každodenné popierajú samých seba a každodenne sa rozprávajú s kamerou, aby mohli dať nezaujímavé informácie ďalej, najmä, deťom. A detská si tento trend idú ďalej, a čím chcú byť v budúcnosti? Chcú byť niekým, kto kecá do kamery.
Ďalšou ránou od reality je politika. S priateľom sme sa zhodli, že by nebolo na škodu sa pozrieť, čo sa na Slovensku deje - aj keď ma to naozaj nikdy nezaujímalo - je dobré vedieť, čo sa tam deju za hrôzy. A oni sa tam dejú fakt hrôzy. Slovenský štát ma vyše sto politických strán, a z nich veľa nie je ani aktívných. Zatiaľ čo iné štáty majú po dve strany, alebo majú rovno krásne urobené kráľovstvo (viď naše sladké Holándsko), neschopná slovenská politika si ich drží pri stovke. Tam do tých strán idú peniaze ľudí, ktorí nemajú ako uživiť svoje rodiny, drú sa, sú nasraní - doslova nasraní - pičujú na rómov, pičujú na homosexuáloch, ktorí sa "snažia rozdeliť tradičnú rodinu", ale kŕmia vyše sto strán sediacích v parlamente, ktorí deň čo deň pravdepodobne pospáva, nudí sa, zatiaľčo štáť upadá do pomerne veľkých sračiek.
Kto, kurva, kŕmi na Sovensku rasistov a homofóbov? Prečo si ten štát nemôže odpustiť svoju myseľ, a prestať súdiť ľúdí ale prečo sa nezačnú pokusiť zmeniť seba samých, keď chcú nejakú zmenu vidieť?
Žiadna revolúcia, nula bodov. Politici - a že sa ich tam ďalej bude kopiť, pretože po tých, čo už svoje dojebali, prídu ďalší rovnakí, narobiť ďalšie veci, a zatiaľčo vy protestujete proti vláde a polícií, ktorí nemajú zrejme veľa v hlave, ale pekne im ide dojebávať celý národ - s tým sa nič nespraví. Ľudia môžu prostestovať, ale nevedia ani ako. Pokiaľ nevieš čo konkrétne chceš zmeniť, je to zbytočné. Oni len prikývnú hlavou, usmejú sa, a sľúbia ti veci, o ktorých oni sami v danom momente vedieť, že ich nemôžu sľúbiť. Ach, len toľko k ranných negatívným myšlienkam. Vysielajúc do vesmíru obrovskú prosbu: Nech sa ľuďom, prosím, konečne otvoria oči.


Polnočné okienko smútku

7. srpna 2018 v 0:15 | Háčko

Niekde som nedávno čítala, že človek, ktorý má v srdci tragédiu a v hlave komédiu je rozumný. Donútilo ma to usmiať sa. Nemám ale pocit, že mám v srdci tragédiu. Aj keď samotná láska sa mi miestami zdá trochu tragická. Najmä pre osobu, ktorá je do toho všetkého až moc. Tak veľmi som sa zaľúbila, že je ťažké ovládať to celé - to všetko, čo to obnáša. Ten čas, ktorý by sme mali tráviť osobitne. Ten čas, ktorý ja vždy potrebujem, a zrazu som dlho bez neho a veci začínajú byť trošku ohnivejšie. Strácam sa v preklade. Strácam pojem o čase a priestore, a hrám veľkú náhaňačku so zaviazanými očami so svojou budúcnosťou. Sú nápady dobré a zlé. Ktorý z týchto je ktorý? Chytajúc vlastnosti, ktoré som ale chytať nikdy nechcela, sa uzamykám do mojej zakalenej mysle a hľadám v nej odpovede. Ako dlho ešte? Koľko času takto ľahko utečie? Mala by som si začať naozaj písať zoznamy vecí, ktorým sa vyhýbať chcem a ktorým nie. Každé ráno si to prebehnúť pri káve s hudbou svoj malý denný plán a držať sa ho. Celé dni len hulím a hulím, a neviem prestať. Chcem sa vyhuliť z tohto všetkého. Z najebaných holanďanov vrieskajúcich po ulici, z mojej vlastnej zlosti voči plánom, ktoré neviem či chcem, a voči svetu, ktorý ma prestáva baviť. Človek vkladá toľko úsilia a ľudia stále budú viniť, súdiť a kritizovať. Vie si dnes vôbec niekto priznať chybu? Z každej strany počujem ako druhá strana žerie druhú. Preto mám čoraz väčší pocit, že ľudí nepotrebujem. Okrem toho, ktorého mám stále po svojom boku. Nechcem aby sa z celej tej nádhery a dokonalosti stala obsesia. Duševná porucha. Ďalšia z nich. Koľko ďalších vo mne drieme? Naozaj by som sa mala niekedy dať liečiť, mám pocit. Niečo so mnou rozhodne je. Ľudia hovoria, že doktorská pomoc je niekedy skôr na škodu. A tak si doktorujem sama, úplne hlúpo, so slzami v očiach, premýšľajúc o veciach možných i nemožných. Keď ja momentálne ani neviem čo chcem. A mám pocit, že to nevie nikto, len sa všetci motáme dokola ako pokazené platne čakajúce na koniec. A ten môže prísť hocikedy. Už je čas na to si nájsť poriadný zmysel? Alebo je čas totálne spomaliť a dočítať sa k otupeniu vlastných myšlienok? Ja už ani neviem. Posledné dni to na mňa lezie čoraz viac. Potreba zmeny, niekam vypadnúť a už aj tak len čakáme. Lenže ja mám toľko vecí, koľko stihnúť, a nevenujem sa im. Chytajú ma pocity smútku. Zo všetkého. Čoraz väčšie. Dnes som po dlhom čase aj plakala. Alebo to nebol dlhý čas? Strácam sa vo vlastnej pamäti. Život je na mňa momentálne príliš a málo zároveň. Ja som pre seba pŕiliš. A mojej energie začína byť málo. Tieto dni je ťažké stáť na nohách. A niečo mi hovorí, že búrka sa ešte len blíži. Nemám jediného poňatia, čo ma čaká zo všetkých tých vecí. Ale teším sa na to. Potrebujem sa s niečím pobiť. Bitka samej so sebou ma prestala baviť už dávno. Priateľ spí, vonku sú ulice plné ľudí, a ja sa idem s brkom prejsť na skejte. Mám chuť byť zase niekým úplne iným.

Gaddém

3. srpna 2018 v 23:57 | Háčko

Mám chuť otvoriť ústa a kričať, po kým ma nevypne. Dokonalý víkend sa zmenil na - nie na nočnú moru, na ženskú klasickú domácu rozprávku, teda, ak žena nepije alkohol, ale radšej si dá dobrého jointa, namiesto ženskej komédie o láske si pustím na plné pecky Massive attack a zatancujem si. To mi pomáha nemyslieť na bolesť, tancovať a huliť, keď mám tieto vyjebané dni menštruáciu, a potom sa mi už nič nechce, tak sa zložím a nájdem si iné zamestnanie. Ťažký krásný deň. Jeden z najúžasnejší dní. Náročný bol len z pracovného hľadiska vzhľadom na nedostatok spánku. Začína mi pracovná pauza, mne aj môjmu drahému, a tá odštarovala v deň obrovského čarovného kermašu skurvene bolestivou periodou. Fakinšit! Do toho mi prišlo zle z môjho nestravovacieho režimu, keďže som dnes zjedla len pár kokotín a nič viac. Žiadne vitamíny, nič, posledné dni sa mi nechce v tomto 38 stupňovom režime ani vkročiť do kuchyne. A tak mi prišlo zle, zatiaľ čo som mala byť na párty pri známych, vonku je to celé farebné, a keďže bývame hneď v centre, všetko sa mi dostáva až do oka, kde som si odpálila špečika. Celkom mi je ľúto, pretože sme sa začalia baviť dobre, vyzeralo to na ďalší perfektný večer, a jeb. Na druhú stranu ma chytila malá asociálná nálada. Dúfam, že mi to ešte dnes prejde, nech som zajtra na ešte väčšiu párty fit. V nedeľu to vyzerá na hubky. V smartoshope sme kúpili niečo zaujímavé, a po dlhšom čase si chcem hodiť otázku, dať si na ňu húbky a zrelaxovať sa. To ale nepôjde ak ma bude všetko bolieť tak ako dnes. Dnes mi je nepríjemné byť ženou. Do toho všetkého sa mi hojí tetovanie z nedele, keď mi kamarát 4 hodín (tetoval po prvý krát) začierňoval ruku. Všetci sa ma neustále pýtajú, prečo som to spravila. Pretože som chcela. A prečo si chcela? A prečo si kokot? (to som nenapísala ja, ale perióda)
,,Ja by som to nespravila." To mi je jasné, kurva, ty nie si ja, a nikdy nebudeš. Nikdy nebudeš premýšľať ako ja, pretože, no, nie si ja. A to je okey. Už ma ale fakt ľudia serú, nasrali, a už ich ani neberiem vážne. Nikdy nikto nikoho nepochopí, zrejme, ale to neznamená, že sa všetci nemôžeme zmieriť s prostým faktom, že každý máme svoj svet a svoje myšlienky, ktoré všetko riadia. Ja som tiež bola v istom stave mysle, ale idem ďalej, a myslenie taktiež (keď si porovnám zmýšľanie mojich kolegýň, také som ja mala v 14tich, je mi z toho zle. Ako môžem chcieť, aby ma taký človek vypočul, keď ešte sám nepochopil, že svet nie je len o prežívaní a podjebávaní, a faloši, a o lacnom nudnom makeupe). Niekedy mám pocit, že ľudia naozaj nepremýšľajú. A majú sa lepšie ako tí, ktorí svoj mozog nevypnú. Keď je myšlienok príliš, je náročnejšie ich kontrolovať. O to jednoduchšie je sa zblázniť. Preto odpálujem na okne brko, v priateľovom tričku, v bolestiach, ale šťastná, užívajúc si svoju chvíľku, svoje nohy na okne v tomto teple, svoju čiernu ruku, červené pery, s úsmevom do široka, pretože život je nádherný, ja už žijem svoj sen, mám toho viac, než som si vedela predstaviť, a som viac než šťastná. Len tá bolesť ma vytáča. Ale aj tá tu musí sem tam byť. Pripomenúť nám, že máme svoj čas, žijeme, a raz to skončí. Žiadne sračky, žiadne ťažké pocity, žiadne jedy. Len sa shuliť, smiať sa a byť šťastný za seba, a za ďalších podivných ľudí, na rôzných koncoch planéty. Amen. Mám pocit, že sa mám naozaj rada. A nielen seba. V tomto momente je ľahké milovať celý svet. Nemysliac na všetky tie sračky, ktoré na ňom sú.