Září 2018

Od toho tu predsa sme

27. září 2018 v 2:44 | Háčko

Zo všetkých strán sa ľudia zasypávajú radami ohľadne toho ako ostať silný, pri čom obsahujú najmä tie dve slová: Buď silný. A nič viac. Nikto vám nepovie ako byť silný, pretože to nikto nevie. Všetci, ako ľudské bytosti, máme svoje skraty. Sú tu dni smútku, hnevu, bolesti, žiaľu, neschopnosti, a po nich sa veľa krát skrátka postavíme a ideme. Nevidíme zmysel v tom ostať dlho na jednom mieste. A potom, po nejakom čase, keď rana ostáva otvorená, sa to zase objaví. Smútok nikdy neskončí. Nikdy. Avšak na tom nie je nič zlé, všakže? Prijali sme ho, naučili sme sa ním žiť, naučili sme sa trpezlivo čakať, kým prejde, aby sme opäť žiarili. Naučili sme sa zapáliť sviečku, pozorovať ju, ako horí, a želať si pri nej tisíc prianí. Jedno obzvlášť:Nech už sme šťastní. Mnoho ľudí požiadá o moc, o peniaze, o slávu, o zmysel. Mnoho ľudí požiada čo i len o chlieb. A stačí im. Niekedy je šťastie možné nájsť rovno pod nosom, len nám to tie oči nedovolia vnímať. Alebo je možno tomu tak preto, že sme oči ešte neotvorili. Život je príliš krátký, a často bezvýznamný - každý hľadá svoj zmysel. Niekedy je moc ťaživé premýšľať nad ním o druhej ráno, alebo o tretej ráno, alebo o štvrtej ráno, alebo celý deň. Nie a nie vypnúť myseľ. A tá nás ťaží a ťaží... Je dobré si pomáhať, jeden druhému. Neignorovať problémy. Každý si pomyslí, že ich má dosť, ale problémy sú častokrát len stavom mysle, a my to veľmi dobre vieme. Jeden druhému by sme to mali pripomínať. Netrápiť sa. Nevnucovať svoj názor silou mocou, ale radšej sa na človeka usmiať a opýtať sa ho, či mu môžeme nejako zlepšiť deň. Často krát ma prekvapí, keď je niekto ku mne moc dobrý. Často krát sa cítim blbo len preto, že po ulici sa vyhýbam kontaktu s ľuďmi, vyhýbam sa náhodným úsmevom, a potom mi je smutno z toho, keď sa na mňa usmeje niekto, koho totálne odignorujem. Mám chuť sa za človekom vrátiť a povedať mu že: ,,Nie som zvyknutá na úsmevy od ľudí v tomto meste, ktorí ma nepoznajú," Ale je neskoro, a ja mám strach, tak všetko prebieha ako pred tým. Viac smútku, no ták, ešte trošku. A teda že mi je z toho smutno. Viem, že sa vo svete dejú horšie veci, avšak nezačínajú takto? Keby si ľudia však vedeli pomôcť, predišli by tak mnohým katastrofách. Keby sa vedeli v správný čas usmiať, svet by mohol byť lepším miestom.
Dnes mi môj dobrý kamarát písal, že sa chce zabiť. Zlomilo mi to srdce. Za posledné roky som túto vetu počula a vyslovila mnohokrát. Neviem, či som magnetom na samovražedné myšlienky, ale už len toto ma motivuje na to, aby som to neurobila ja, a aby som tu bola pre druhých. Nemôžem si dovoliť strácať čas, ale prihováranie sa druhým rozhodne nie je strácanie času. Tento rok som už jedného človeka prakticky zachránila. Nebyť mňa a volania o pomoc, týpek by bol mŕtvy - zatiaľčo ostatným v dome to bolo úplne jedno. Ľudia sa nestarajú o druhých. Vedia ohovárať, vedia riešiť životy druhých, ale nevedia pomôcť, keď treba. Ľudská rasa sa zrejme nezbaví túžby byť krutý k tým druhým. V akom svete to už žijeme? Každý sa radšej ponorí do svojho ničnerobenia, akoby mal pomôcť...

Šplechy o pol druhej ráno

21. září 2018 v 1:30 | Háčko
vždy som si predstavovala tento song, ako hrá pri myšlienke na to, že ma naozaj niekto "prebudil". Mala som pár krát ten pocit, avšak napokon som prišla k domienke, že si ten song Dave Grohl spieva sám pre seba. Niežeby to bolo niečo v egoistickom slova zmysle, ale v tom, že nakoniec sa človek predsa len zachráni sám. Avšak, na druhú stranu, sú prípady, kedy to naozaj nejde bez určitých ľudí. a pri pohľade do ešte nie-tak-úplne zamrazenej minulosti (kedže pozostatky z nej ešte stále niekde žijú), musím povedať, že aj ja som bola zachránená. A som za to vďačná, len niekedy na to skrz všetok ten chaos zabúdam. Myslím, že je viac ako potrebné mať to na pamäti