Říjen 2018

Nemám poňatia prečo

30. října 2018 v 22:59 | Háčko
Pomaly sa otupene nakláňal nad svojim poldeckom, snažil sa zaostriť unikajúci zrak. Cítil ako si grgol, až v nose. Fuj, pomyslel si, a následne zachytil tú myšlienku opakujúc sa niekoľko krát po sebe. Tak mne to dobre jebe, pomyslel si. Jeho svet sa rozmazával. Rozmazával sa aj týpek pred ním. Už ani nevidel, ktorý z jeho kamarátov to bol. Chytil poldeci a chcel ho dopiť, nebol si ani vedomý toho, v akej prdeli bol. Štrngol si s týpkom, no tesne pred tým, ako sa vôbec stihol napiť, padol hlavou o stôl. Ruka spadla tiež, s poldeckom, ktoré sa začalo vylievať, stále sa však nevyvalilo natoľko, aby sa vylialo celé. Týpek oproti sa natiahol, zobral nedopitú medicínku a dopil ju. Pozrel na pádlého kamaráta, usmial sa a pokrútil hlavou. Otočil sa na bar, kde sa zabávali ďalšie opité opice. Znechutene sa obrátil, zobral si šiltovku, nasadil si ju na hlavu: ,,Nechápem, ako sa môžeš vždy tak rýchlo doriadiť."
,,Už odchádzaš?" prišiel barman umyť časť vyliatej kontušovky a zhodnotiť, či situácia v tomto kúte nie je lepšia ako v tých predošlých.
,,Pôjdem. Keď sa tento trol zobudí, povedz mu, že mu budem obrábať jeho mašinu v garáži."
Barman nechápavo prikývol, zmätene sa niekoľko krát otočil okolo baru, premýšľajúc čo chcel robiť teraz. Kým týpek odchádzal, a druhý začal pochrapkávať, rozbil sa na bare pohár.
,,Že som sa ja na to vôbec dal," poznamenal ako sa natiahol k vedľajšiemu stolu, kde bolo nedopité poldeci, priložil si ho k perám, a žuchol ho do seba.

buď sám (so) sebou

29. října 2018 v 0:34 | Háčko
panenským ránom vstupujem do dverí
vdychujem vôňu všetkých tých alejí
ako oheň horí,
a voda sa parí
vídim ju odchádzať
aj keď sa mi marí
že to všetko bol iba živý sen
priniesol smútok a beznádej sem,
do tichej krajiny,
ľahko narušiteľnej
bez božej matky
ach, stratil sa aj tieň
všetkých tých nezmarov,
všetkých zlob
odniesli sa výčitky
vyčistil sa strop
od celej tej tiaže,
od necelého sveta,
ten čo vodu káže
bojí sa svetla,
a ja ticho stojím,
dýcham ten raj
a naďalej verím
všetkým tým vidinám


Veterno

20. října 2018 v 15:53 | Háčko
Čím ďalej, tým viac mám pocit, že ľudia prestávajú cítiť. Hovoria príliš, konajú príliš, a niekedy nekonajú takmer vôbec. Moje hodnoty sú tak ďaleko od ľudí, že sa na mňa pozerajú ako na kokota. Moje nervy a moja hlava sa so mnou tak hrajú, že neviem, či má vôbec zmysel pokračovať ďalej. Niekedy mám pocit, že zvládnem všetko. Potom, že nezvládnem nič. Ďalšie tiché prania k lobotómií. Ach, keby len tak bolo možné vymazať všetky spomienky a ísť ďalej. Nedokážem už viac žiariť slniečkovými farbami, cítim, že je niečo zlé.
Tak dlho som si myslela, že sme lepší, že sme iní, až sme prišli sem. Dlho som bola veľmi slepá. Láska ma robí slepou? Taká by láska nemala byť. Mala by nás posúvať ďalej. Koľko dnešných vzťahov je vôbec o láske? A koľko osôb v týchto vzťahoch vôbec ľúbi seba? Nie egoisticky, ale naopak... Máte sa radi? Majte sa radi. Tým najmenej egoistickým možným spôsobom. Neškodte si. Nerobte násilie. Neničte, tvorte. Zabite všetky tie zlé, negatívné myšlienky vo svojej hlave. Ide to aj bez nich. Na druhú stranu, nikdy by sme ich nemali pripraviť o to, aby nás posúvali ďalej. Niekedy to potrebuje poriadné žihadlo.
Keď som pila, a brala drogy (nemyslím teraz marihuanu, aj keď aj o nej by sa dalo hovoriť), nemyslela som jasne. Potlačovala som isté pocity, bola som (svojim spôsobom) šťastnejšia. Teraz viem, že to nie je správné. Ale ľudia to tak prirodzene robia. Tí, ktorí nevedia zvládnúť svoju myseľ tak robia. A potom sú v očiam druhých niekde dole. Nemám pocit, že by sme sa na toto mali pozerať tak zle. Stále si myslím, že je to lepšie ako byť obyčajným, znudeným človekom. Každopádne tohto bolo dosť - netreba si škodiť. Meditáciou, behom a očistou sa dá dostať na lepšie miesto. Len to netreba zvládať.



Viete ako...

12. října 2018 v 0:21 | H.
Bum. Bum.
Jeden. Druhý.
Dvaja preč. Dvaja len z ľudí, s ktorými som mala tú česť mať niekoľko krát veľmi príjemný rozhovor. Tak mladý, jeden druhý, pri čom jeden mal už po mojom obľubenom čísle. Čo je vek, v ktorom, ak sa ho dožijem, budem šťastná. Alebo ani nie? Kto je dneska už šťastný? Ja som šťastná. Pokazil sa mi nový telefón, drahý sa mi zasekol na polceste do diaľky a ja som chcela ísť za ním. V noci, keď som odchádzala od ľudí, s ktorými mi bolo úžašne. Čo je viac? Nie vždy má človek pri sebe niekoho, s kým vie pokecať. Nestíham ľuďom volať, poriadne odpisovať, poriadne sa s nimi stretnúť - ale klamala by som, ak by som napísala, že s tými, s ktorými je život jedna báseň, som čas netrávila - trávila, a jak! Kurva (a toto je to kurva v tom najlepšom slova zmysle). A predsa tu niečo vŕzga. Život je jedna nevyspytateľná prdel. Prdeľajzna. Človek sa sekne, keď si nedáva pozor. O čom je teda život? O tom si na všetko dávať pozor, a snažiť sa ho prežiť v bezpečí domova, alebo o tom nebáť sa riskovať, a možno aj všetko stratiť pre jeden výlet na Havaj? Snažím sa dať si sračku cez sračku v hlave dokopy, a som vďačná za to, že hlavne už neštudujem. Pretože ono je toho fakt veľa, čo sa chce človek naučiť, a školu mu v tom vie niekedy pekne brániť. Škoda, že som si to neuvedomila skôr. Toľko informácií, ktoré si chcem do nej nacpať - a stále mám pocit, že si ju musím vyprázdniť. Ešte trochu. Ešte trošku miesta na všetky tie veci, ktoré ma ešte (zrejme) čakajú. Otázné je, či ja počkám na ne. Bravó. Práve kúsok od domu zarúčal jeleň. To majú ešte ruju? Včera som jedného stretla, obrovského, po dlhom čase som išla sama cez les pešo. Zpanikárila som po chvíľke, a keď zašiel ďalej medzi kríky, bola som pripravená na to utiecť. Sú to fascinujúce tvory. Naozaj vedia byť také nebezpečné?


if you never heal from what hurt you you'll bleed on people who didn't cut you
- jedno múdro na večer... alebo teda na noc